Trénovať alebo snívať?!

Publikované: 28.12.2010 Autor: Jozef Lovík

Momentálne vedie extraligovú Banskú Bystricu, pričom trénerský chlebíček si vyskúšal už aj v susednom Česku. Jozef Lovik a jeho názor na jeden z akútnych problémov slovenského basketbalu – výchovu a trénovanosť mladých hráčov. Stanovisko 44-ročného lodivoda prinášame v nasledujúcom monológu. V spo­lupráci s niekdajším excelentným strelcom otvárame u nás priestor pre názory odbornej verejnosti, ktoré sa stotožňujú s filozofiou redakcie, a najpopulárnejší halový šport by mali posunúť aspoň o kúsok vpred.

Nie tak dávno som si prečítal na internete, že tréneri sa hráčom málo venujú. Tí vraj chcú poriadne trénovať, ale nikto sa im nevenuje. 

Osobne nepoznám trénera, za ktorým by prišli hráči s požiadavkou, že chcú trénovať alebo s radou, čo majú robiť pre svoje napredovanie, a

Lovik Jozef (Foto: Vladimír Dorňák)
on by im nepomohol. Až na niektoré ojedinelé výnimky preto nezdieľam tento názor. Ruku na srdce mladí, perspektívni hráči: Ako dlho dokážete poriadne trénovať, či skôr stále o tom rozprávať, prečo sa to nedá, prečo to nejde? Vydržíte trénovať poriadne celý tréning alebo iba pár minút? 

Nechcem teraz všetko zhadzovať na hráčov. Určitým spôsobom sú za daný stav zodpovední aj tréneri. Iba to odzrkadľuje dlhodobý stav v slovenskom mužskom a mládežníckom basketbale. Keď je hráč talentovaný, okamžite si myslí, že všetko vie a jednoducho nepočúva rady trénera. V mnohých prípadoch chcenie a ochota pracovať na sebe aj po tréningoch individuálne urobia z obyčajného hráča lepšieho basketbalistu. 

Druhým dôležitým faktorom je vzorka hráčov, ktorá nemá vlohy na basketbal – nielen výška, atletickosť, sila, výbušnosť, basketbalové myslenie, ale aj zvládnuté herné činnosti jednotlivca (IČJ). Prednedávnom nám utiekol vrcholový basketbal pekne ďaleko, ale hráči v tých časoch mali aspoň ako-tak zvládnuté IČJ, pričom zaostávali v sile, výbušnosti, atď. Súčasný stav je žiaľ taký, že zaostávame skutočne vo všetkom. 

Najväčší problém však vidím v ochote hráčov na sebe neustále pracovať a zlepšovať sa. V mojom ostatnom článku na eBaskete z mojich úst zaznelo, že na Slovensku je tzv. domáca súťaž. Stojím si za svojím vyjadrením, ale týka sa to v prvom rade hráčov. Áno, rozhodcovia neraz pôsobia na hru, ale častejšie ju môžu ovplyvniť práve hráči. Pre to azda viac ani netreba komentovať. Takže mladí hráči, robíte všetko preto to, čo vás najviac baví? Chcete sa zlepšovať, vyhrávať, hrať kvalitnejšiu súťaž? Alebo budete stále iba rozprávať o svojich snoch, resp. o snoch vašich rodičov? Z veľkej miery to totiž závisí od vás. 

Ďalším problémom sú financie a schopnosť klubov riešiť danú situáciu. Staré slovenské porekadlo hovorí: „Bez práce, nie sú koláče“. Je na samotných hráčoch, koľko si z koláča odtrhnú. Neviem, či by si z tohto koláča odtrhli aj za hranicami svojho mesta či krajiny. Hráči zneužívajú situáciu a kluby im na to naletia. Som zástancom myšlienky, aby v klube pôsobili naozaj kvalitní legionári, od ktorých sa majú čo naučiť. Radšej menej je zároveň viac. Pozitívne hodnotím snahu Interu (Tot) alebo Žiliny (Krajčovič), hoci spomínaní možno ešte nedorástli na extraligu, sú správne motivovaní. Čo sa o niektorých večných, lavič­kových talentoch nedá povedať. Svoj kus koláča si zatiaľ odtŕhajú. Otázkou je dokedy? 

Starší hráči ako Mičuda, Lukjanec sa im smejú do tváre. Im to ale nevadí, lebo majú „len“ 19 alebo 20 rokov a stále sú mladí. Nech podobným hráčom „večná mladosť“ vydrží čo najdlhšie a nech ďalej znášajú svoju nemohúcnosť a dehonestáciu.

 


Diskusia