Jubilantka Renáta Hiráková zažila veľké úspechy dilemu i čerstvý covidový smútok

Publikované: 30.05.2021 Autor: Tomáš Grosmann

Renáta Hiráková (Foto: TASR)

Košická rodáčka Renáta Jakubčák-Hiráková patrí do najjagavejšej generácie slovenských basketbalistiek. Predstavila sa na dvoch OH, troch MS a piatich ME, z ktorých má dve medaily. Pri kontinentálnom striebre v Budapešti 1997 bola spolu s Ivetou Bielikovou v najlepšej päťke šampionátu. 27. mája sa dožilabývalá úspešná reprezentantka päťdesiat rokov, za ktorými sa z Francúzska, kde dlhodobo žije, ochotne obzrela podľa nami zostavených „abecedných“ slov.

AUSTRÁLIA. Bola som tam na dvoch významných podujatiach. Krátko po osamostatnení sa Slovenska na MS 1994, kde sme skončili na peknom piatom mieste ako najúspešnejší európsky tím. Na ďalekú Austráliu mám živšie spomienky spojené s olympiádou v Sydney 2000. Už pred ňou sme hrali na prípravnom turnaji na Novom Zélande, čo je krajina, kam som sa dostala najďalej a našinec tam zavíta ozaj zriedka. Priamo pred OH ma vyrušil odchod trénerky Natálie Hejkovej od tímu, k čomu sa však vracať veľmi nechcem. Naše vystúpenie na olympijskom turnaji sme nezačali dobre, vysoko 60:76 sme prehrali s Brazíliou, ale potom už boli naše výkony o niečo lepšie. Ak už hovorím o olympiáde, stále ma mrzí, že nám tesne ušla účasť v Atlante 1996, lebo rok predtým sme na ME v Brne skončili ,až’ na štvrtom mieste a postupovali prvé tri tímy.

BASKETBAL. Dostala som sa k nemu viac-menej náhodou. Šli sme sa raz s otcom pozrieť, ako hrá môj starší brat Dalimír hokej, a stretli sme basketbalového trénera Jaroslava Škapinca. Ten sa otca, s ktorým sa dobre poznal, spýtal, či nechcem hrať basketbal, keďže som vysoká medzi rovesníčkami. Už po týždni som povedala, že chcem hrať basketbal a už som pod košmi navždy ostala. Mala som osem rokov a rada som tento šport vymenila za hudobnú školu, ktorá ma až tak nepriťahovala.

Renáta Hiráková (Foto: TASR)

CESTOVANIE. Počas športovej kariéry ho bolo niekedy až priveľa, ale vďaka nemu som videla takmer celý svet. Nebola som však napríklad nikdy v Japonsku. Teraz, keď už chodím zväčša iba do práce a z nej domov, mi to cestovanie aj trochu chýba. V súvislosti s ním si ešte spomínam na Ružomberok, kde nám manažér Jozef Smolek i trénerka Natália Hejková neraz počas ciest ukazovali aj pamätihodnosti a veru skúšali aj z histórie. V duchu sme to neraz ofrflali, ale uvedomujem si, že sme sa niečo aj naučili.

DCÉRA. Bola som nevýslovne šťastná, keď sa mi Karen 30. októbra 2009 narodila. Trochu aj ľutujem, že som úlohu matky odložila až do veku, keď som mala tridsaťosem rokov. Mala som sa na to odhodlať skôr a mohla mať detí azda i viac. Aspoň ešte jedno. Dcére súrodenec chýba, doma sa nemala veľmi s kým hrať. Čiastočne sme jej to nahrádzali zvieratkami, napríklad rybičkami v akváriu a mali sme aj psíka. Našťastie, už si našla kamarátky v škole či na basketbale, ale neviem, či v ňom pôjde v mojich šľapajach. S manželom na ňu nijako netlačíme, nech sa venuje tomu, z čoho bude mať radosť.

EURÓPA. Tu spomeniem dva európske šampionáty, na ktorých sme získali medaily. Na Perugiu 1993 nemôžem zabudnúť nikdy, keďže som v zápase o bronz proti Taliansku dala spod koša tesne pred koncom rozhodujúcu dvojku na 68:67 po skvelej prihrávke Marcely Kalistovej, s ktorou si pravidelne telefonujem. Ten úspech asi nik nečakal. ME v Maďarsku 1997 považujem za moje najvydarenejšie podujatie vôbec. Bola som so 109 bodmi najlepšia strelkyňa nášho družstva, hrala som v životnej forme. Škoda, že sme nevyhrali finálový zápas s Litvou. Mohli sme byť majsterky Európy.

FANÚŠIK. Medzi najväčších patril môj otec, neraz sa prišiel pozrieť na naše zápasy aj do cudziny. Najmä, keď som hrala za Ružomberok. V tom meste sme ich mali výborných, chodili s nami všelikde v Európe a, samozrejme, aj na Slovensku. Výborných som zažila aj v Košiciach, keď som sa na dva roky vrátila domov z Francúzska. Nezávidím terajším basketbalistkám, keď počas pandémie musia hrať bez divákov v hľadiskách.

GAZDINÁ. Pri tomto slove musím byť sebakritická. Škoda, že som nemohla za mladi stráviť viac času v kuchyni s mojou mamou. Nie som taká kuchárka ako bola ona, žiadne typické slovenské jedlá nevyváram.

HEJKOVÁ. Nezabudnuteľné meno. Obdivuhodná trénerka, ktorá mala ,fíling’, ako poskladať družstvo, aby bolo úspešné. Pod jej vedením sme museli byť v Ružomberku mimoriadne dobre fyzicky pripravené. Vďaka tomu sme vedeli zdolať aj najsilnejších súperov. Vyháňala nás behať na Hrabovo, čo bolo poriadne náročné, ale prinieslo to svoje ovocie. Stala sa trénerkou svetovej úrovne v takom malom mestečku ako je Ružomberok, pod jej vedením sme boli najlepšie v Európe, k čomu už ani nič netreba dodávať.

IDEÁL. Je ťažké v živote všetko zladiť tak, aby to bolo ideálne. Napríklad sa už s manželom zamýšľame nad tým, že by sme sa predsa len mali vrátiť natrvalo na Slovensko, kde máme blízkych príbuzných aj priateľov. Teda tam, kde sme vyrastali, keďže tu vo Francúzsku sme stále iba cudzinci. Domáci majú aj inú mentalitu než my.

JAZYK. Doma stále hovoríme iba po slovensky. Dcéra sa už v škôlke rýchlo naučila po francúzsky, hoci som sa najprv bála, že tam bude mať problémy. Nemala žiadne. Francúzština je jej už bližšia než slovenčina a veru neraz využije slovíčko z nej, keď si nespomenie na slovenský výraz. S bežným dorozumievaním po francúzsky ani ja nemám žiadny problém, ale knihy v tomto jazyku nečítam. Manžel vie dobre po nemecky, čo je tu v Alsasku, kde bývame, značná výhoda. Karen chodí do bilingválnej školy a s otcom sa môže zhovárať aj po nemecky.

KOŠICE. To bol môj domov v mladosti, vracala som sa tam domov k rodičom, neskôr už iba k mame, tam sa určite vrátim. Nechcem byť do konca života vo Francúzsku, keďže ani moja pozícia pokladníčky v jednom tunajšom obchodnom centre nie je vysnené zamestnanie. Nastala však pre nás dilema. Dcéra si tu vo Francúzsku našla kamarátov, tu chodí do školy, tu má rodisko. Veru neviem, ako by prijala, keby sme sa zrazu rozhodli, že sa odchádzame natrvalo na Slovensko…

LIPTOV. Mimoriadne som si obľúbila ten kraj, keďže som v Ružomberku prežila jedny z najkrajších rokov môjho basketbalového života. Rada sa tam vraciam.

MAMA. Plačem, nemôžem udržať slzy, práve prežívam krutú bolesť. Otec nás opustil už pred vyše šiestimi rokmi, ale mama teraz. Na covid zomrela 24. februára. O pár dní neskôr, 6. apríla, by bola dovŕšila sedemdesiatosem rokov. Trpela síce menšími zdravotnými problémami, ale vedela s nimi žiť. Zdalo sa, že odolá aj tomuto strašnému vírusu, ale, žiaľ, stala sa jeho obeťou. Neviem, kedy sa vyrovnám s jej odchodom. Bude to trvať asi aj roky.

NAKUPOVANIE. To je moja slabina. Mám ho veľmi rada. Takisto ako mnohé ženy. Nakupujem si najmä topánky, mám ich plný byt. A takisto mám slabosť aj na kabelky. Manžel nechápe, na čo ich toľko potrebujem. V skutočnosti jedným aj druhým viac uspokojujem svoju dušu, než reálne potreby.

OLYMPIÁDA. O jednej v Sydney som už hovorila. Svoju prvú som zažila v Barcelone 1992, kde nás bolo v československom tíme až deväť Sloveniek. Mala som už síce za sebou svetový šampionát v Malajzii 1990, ale stále som bola iba mladá hráčka a olympiáda bolo čosi úžasné. Reálny sen, ktorý sa nesplní každému. Postretala som športovcov, ktorých som dovtedy mohla vidieť iba v televízii. Na vlastné oči som si mohla pozrieť zápasy slávneho ,dream-tímu’ amerických basketbalistov. A k tomu všetkému sme obsadili pekné 6. miesto, pričom v boji o vyššiu priečku sme prehrali iba o bod 58:59 s domácim Španielskom.

PRIATEĽSTVO. Priateľov mám veľa. Zväčša sú na Slovensku, a najmä v Košiciach. Preto sa tam chcem vrátiť, čo som už spomínala. Obdivuhodné sú však aj priateľstvá z basketbalu. O telefonovaní s ,Macou’ Krämerovou-Kalistovou, ktorá žije v Česku a s ktorou sme si boli blízke v reprezentácii, som už hovorila. Veľké kamarátstvo ma však viaže aj k iným dievčatám. Aspoň raz ročne sa schádzame na celý víkend v Martinčeku pri Ružomberku doma u Martiny Vrťovej-Godályovej. Na všeličo si pospomíname, hovoríme o deťoch, o novinkách v našom živote. Priam stále členky týchto stretnutí sú Lucia Lásková, Slávka Bučáková-Frniaková, Alena Kováčová, Dagmar Huťková, Martina Gyurcsi-Luptáková a príležitostne prichádzajú aj iné bývalé spoluhráčky.

RODINA. Popri zdraví je najcennejšia v živote človeka. Ja som si vlastnú ,založila’ s Radkom Jakubčákom po osemročnej známosti. Spočiatku sme krátko žili na diaľku, on na Slovensku, ja v cudzine, ale napokon sa obetoval mojej športovej kariére. Dúfam, že neľutuje… Usadili sme sa vo Francúzsku, svadbu sme mali na Slovensku v roku, na konci ktorého sa nám narodila naša jediná dcéra. Širšiu rodinu máme obaja na Slovensku.

SÚPERKY. Mala som ich počas kariéry na ihrisku nesčíselný počet. V čase, keď som ja vhupla do veľkého basketbalu, boli najťažšie súperky Rusky. Práve ony patrili k absolútnej svetovej špičke, vynikali silovým štýlom hry, veru niekedy sa mi pred nimi triasli aj kolená. Vyslovene sme sa však žiadnych súperiek nebáli a najviac nás tešilo, keď sme nad nimi vyhrávali.

TRÉNERSTVO. Keď som už bola na konci kariéry, dostala som ponuku, či nechcem začať trénovať deti. Aj som to skúsila, ale rýchlo som zistila, že k takej práci nemám potrebný vzťah. Obdivujem všetkých, ktorí sa tak vedia obetovať. Preto rada spomínam z detstva v Košiciach na Vladimíra Karnaya, ktorý ma viedol od mladších žiačok až po tím dospelých. A neskôr aj v slovenskej reprezentácii. On a Natália Hejková ma naučili v basketbale najviac.

USILOVNOSŤ. Bez nej nemožno nič dosiahnuť. Usilujem sa zdravo žiť, ale problémy s kolenom mi nedovolia napríklad behať, či intenzívne športovať. Chodím sa aspoň bicyklovať aj na túry, ale potrebovala by som sa hýbať viac. Škoda, že nemôžem hrať aspoň rekreačne basketbal, to by ma bavilo najviac.

Renáta Hiráková (10) (Foto: SITA)

VIGO. Španielske mesto, kde som mala prvú dvojročnú zahraničnú zastávku. Ponuku tam hrať som dostala už pred olympiádou v Barcelone, keďže vo Vigu sme odohrali úspešnú kvalifikáciu o postup na OH. Mala som pred tým angažmánom obavy, veď som nepoznala tamojší jazyk a dovtedy som bez rodiny nikde dlho nebola. Veľmi mi pomohlo, že nás angažovali spolu s Erikou Dobrovičovou, spoločne sme všetko ľahšie zvládli.

ZDRAVIE. Neraz ma potrápilo. Najprv som mala v Španielsku vážne problémy s achilovkou, neskôr s pravým kolenom, ktoré mi operovali až osemkrát. Mala som dvadsaťosem rokov, keď som sa vážne zranila v drese Ružomberka a nemohla som hrať napríklad ani na ME 1999 v Poľsku. Trápila som sa s ním s menšími prestávkami až jeden a pol roka. Nikdy som sa však nevzdala, vždy som sa pod koše vrátila. Najmä basketbal bol môj život.

VIZITKA JUBILANTKY

Renáta Jakubčák-Hiráková sa narodila 27. mája 1971 v Košiciach, je vysoká 190 cm.

V rodnom meste začala hrať basketbal v drese Lokomotívy, z ktorej sa dostala do reprezentácie a odtiaľ odišla aj do cudziny.

Najprv hrala v španielskom Vigu (1992 až 1995), potom vo francúzskom Bourges (sezóna 1995/1996), na Slovensko sa vrátila do Ružomberka (1996 až 2000), s ktorým sa stala dvojnásobnou víťazkou Európskej ligy (1999 a 2000), odišla na rok do maďarského Šopronu, odtiaľ do francúzskeho Montpellieru (2001 až 2003), ďalší návrat na Slovensko bol do Delty Košice (2003 až 2005) a zasa odchod do Francúzska, najprv do Toulouse (2005 až 2007) a napokon prechod do Furdenheimu (2007 až 2013).

Podľa štatistiky košického basketbalového odborníka Juraja Gacíka v tíme slovenskej reprezentácie v rokoch 1993 až 2005 odohrala 198 zápasov a dala v nich 1967 bodov (pred ňou je len Zuzana Žirková s 205 zápasmi a 2310 bodmi), predtým nastúpila v rokoch 1990 až 1992 71-krát tíme Česko-Slovenska. 

Štartovala na dvoch olympijských hrách (Barcelona 1992 so 6. miestom, Sydney 2000), troch majstrovstvách sveta (Malajzia 1990 so 4. miestom, Austrália 1994 s 5. miestom, Nemecko 1998) a piatich majstrovstvách Európy (Taliansko 1993 s bronzom, Česko 1995, Maďarsko 1997 so striebrom, Francúzsko 2001 a Grécko 2003).

Býva vo francúzskom Furdenheime neďaleko Štrasburgu, je mamou 11-ročnej dcéry Karen.

 
Denník Šport Autorské práva Denníka Šport a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Denníka Šport a uvedených agentúr je výslovne zakázané.