Kritizovať reprezentantov za zlyhanie v sobotňajšom zápase proti tímu so štyrmi profesionálmi, sa stále dá. Či už trénera Žana Tabaka, že si nechal pri svojich skúsenostiach vnútiť štýl hry súpera a viac nepoužil vysokých pivotov, ktorých máme dostatok, alebo zlyhaním našich strelcov, či slabou taktikou na zápas, keď nám krajina ako Luxembursko vnútila svoj small ball.
Mohli by sme vypichovať mená, kto do reprezentácie patrí, kto nie a čo to všetko znamená. Bohate stačí, že sa nám smejú zo susedného Česka za prehru s trpaslíkom. Majú na to právo. Môžeme polemizovať, či sa znova ukázala slovenská povaha, keď sme raz hore a inokedy dole a nevieme mentálne zvládnuť rolu favorita.
Slovenskí hráči mali ideálne podmienky, aby po dekáde vyhrali dva zápasy za sebou. Do toho im zapasovalo aj vyžrebovanie. Kosovo prišlo bez lídra Dardana Berišu, ktorý vie svoj tím neskutočne poblázniť a má za sebou viac ako väčšina nášho kádra dokopy, plus Luxembursko je napriek nepríjemnému štýlu jasným outsiderom skupiny.
Tabak argumentoval, že aj Island sa proti nemu trápil a musel hrať s menšou zostavou. To úplne nie je pravda. Ostrovná krajina prehrala polčas, ale výraznú časť zápasu hrala pod košom s obrovitým Tryggvim Hlinasonom. Na palubovke bol takmer 33 minút a so 17 bodmi bol najlepším strelcom svojho tímu, pridal aj 11 doskokov.
Znova sa ukázalo, že rozdiel medzi úspechom a neúspechom, dokonca si dovolíme použiť slovo blamážou, je malý. Stačí sa pozrieť na Dánsko. Krajina, ktorá bola nedávno ešte pod nami v rebríčku európskeho basketbalu a hrala len kontinentálny šampionát malých krajín, je teraz na výslní. Pritom ju naši reprezentanti v príprave pred rokom v Portugalsku zdolali. A hral vtedy aj skvelý rozohrávač Gabriel Lundberg či ďalší líder Jonas Zohore, ktorý teraz žiaril proti Čechom v kvalifikácii. A je jedno, že Litva či Česko neprišli do Vilniusu v plnej sile, dve výhry v boji o postup na európsky šampionát sa počítajú.
Slovenskí basketbalisti sú teraz hlavami dole a všetká kritika, ktorá sa na nich valí, je zaslúžená. Musia sa s ňou vysporiadať. Nie je čas na urážanie, obviňovanie druhých. Cestu z predkvalifikačného dna si riadne skomplikovali.
Vo februári ich zrejme čaká ďalšia bublina. Tentokrát nie v pohodlnej Bratislave, ale v napätej Prištine. Uvidíme, či aj s divákmi. Kosovčania budú doma určite nabudení a ochotní odovzdať všetko. Zrejme aj s Berišom, ktorý prekonal covid a možno aj s naturalizovaným Američanom, keďže v krajine sa rozdávajú pasy rýchlosťou blesku. Do toho treba pripočítať Island, ktorý v pohode zvládol zápasy v Bratislave a smeruje za víťazstvom v skupine.
Teraz sa ukáže, či slovenská liga má aspoň nejakú kvalitu, alebo si tu len všetci kričíme na vlastnom piesočku. Vo februári majú reprezentanti šancu na reparát. Ukázať, že dvojročná príprava pod Tabakom, viacero ťažkých zápasov nepríde len tak na zmar. Ak znova v predkvalifikácii neuspejú, basketbal sa neodrazí z dna. V pandemických časoch bude ešte náročnejšie zháňať peniaze a konkurovať príbuzným športom, ktoré majú ďaleko lepšie výsledky.
