Písali o nich ako o slovenských Zátopkovcoch, slovenská legenda oslávila jubileum

Publikované: 31.07.2020 Autor: Tomáš Grosmann

Sprava Zora Staršia-Haluzická, Helena Zvolenská a Nataša Lichnerová-Dekanová (Foto: TASR)

Zora Staršia, za slobodna Haluzická, získala na majstrovstvách Európy basketbalistiek tri medaily (0 – 2 – 1). Vďaka nim sa stala v roku 2016 členkou Siene slávy slovenského basketbalu. V uplynulých dňoch oslávila osemdesiat rokov, čo je významné jubileum v živote každého človeka.

Ako ste sa dostali k basketbalu?

„V mojom detstve zohrával šport v školách významnú úlohu, venovala sa mu značná pozornosť. Hrala som solídne aj volejbal, behala som na lyžiach, venovala som sa basketbalu, ktorý u mňa získal prioritu až na lekárskej fakulte. S ďalšími študentkami sme ho hrali úspešne v rámci univerzitnej ligy.“

V Slovane Bratislava, ktorému ste boli verná počas celej športovej kariéry, ste ako juniorka či dorastenka ani nehrali?

„Iba krátko, ak povieme, že sedemnásťročné dievča je ešte dorastenka. Práve som zmaturovala na jedenásťročnej strednej škole, čo bolo vtedy čosi ako gymnázium, keď som sa v sezóne 1957/58 stala hráčkou Slovana. Nastúpila som však v tom ročníku len v štyroch zápasoch.“

To ste sa dostali hneď do rúk legendárneho trénera Kura Uberala?

„Presne tak. On ma viedol počas celej kariéry. Pravda, ja som hrala basketbal vážne iba desať rokov. Súčasne musím ihneď spomenúť, že na lekárskej fakulte bol nielen pre mňa významný tréner aj vtedajší telocvikár Ján Hucko. Takisto na medicíne študovali aj spoluhráčky zo Slovana Elena Labudová-Orelová a Anna Pavlíková-Holomáňová.“

Len pre istotu, hovoríte o Jánovi Huckovi, ktorý bol neskôr slávny a úspešný futbalový tréner?

„Samozrejme, že o ňom. A som s ním v úzkom kontakte aj dodnes, keďže je môj švagor. Vydala sa zaňho moja o rok staršia sestra Eva. A o dva roky mladšia Helena si vzala plavca Ivana Danihela, neskôr známeho športového novinára. My tri sestry sme stále žili športom aj vo svojich manželstvách.“

S hokejistom Jánom Starším tvorila Zora Staršia azda historicky najúspešnejšiu slovenskú športovúdvojicu. (Foto: Archív (zs))

Vy ste s hokejistom Jánom Starším tvorili známu a veľmi úspešnú športovú dvojicu. Kde ste sa spoznali – pod košmi, či na ľade?

„Tú našu úspešnosť raz mimoriadne vyzdvihli aj v novinách. Nedávno som mala v rukách článok z roku 1966, kde o nás písali ako o slovenských Zátopkovcoch. Vtedy som už mala za sebou prvé veľké úspechy pod košmi a Jano ešte oveľa väčšie, veď bol medailista z viacerých šampionátov vo veľmi populárnom hokeji. Kým ma však ako 18-ročnú neoslovil na zastávke električky pod Manderlom, som ho vôbec nepoznala. On mi však už vtedy tvrdil, že ma pozná z basketbalových zápasov. Svadbu sme mali v roku 1962.“

Chodili ste za ním na hokejové zápasy či šampionáty?

„Iba zriedka. Mala som nielen svoje športové povinnosti, ale aj vedecké a pedagogické na lekárskej fakulte. Neskôr som sa venovala i dcére Jane, ktorá sa nám narodila v januári 1965. A ak myslíte na podujatia v zahraničí, tak voľakedy sa na ne vôbec nedalo vycestovať. Osobne som bola v hľadisku na majstrovstvách sveta, kde hral Jano, iba v roku 1959 krátko po našom zoznámení. Boli totiž v Československu. Potom som už bola fanúšička hokeja iba pred televízorom.“

A dokedy ste chodili na basketbal?

„Pravidelne iba do roku 1967, keď som skončila športovú kariéru. Neskôr moja prítomnosť v basketbalových halách redla, až som naň prestala chodiť úplne. Rodinné a pracovné povinnosti ma pohltili úplne. Priznávam, že aj v televízii som si zvykla pozrieť iba významnejšie zápasy.“

Takže by ste ani netrúfli porovnať niekdajší a terajší ženský basketbal?

„Viem poskytnúť iba laický pohľad. Basketbal sa zmenil výrazne. V mojej ére som patrila medzi vyššie hráčky, hoci som mala iba 170 centimetrov. Toľko majú teraz najnižšie basketbalistky. Terajšie sú nielen v priemere vyššie, ale aj rýchlejšie, asi aj fyzicky silnejšie. Škoda, že naše už nie sú také úspešné, ako povedzme pred dvoma desiatkami rokov, keď ešte pravidelne patrili medzi najlepšie v Európe.“

Mimochodom, prečo ste už ako dvadsaťsedemročná uzavreli svoju basketbalovú kariéru?

„Manžel práve v tom čase prestal hrať hokej a presedlal na trénerstvo. Začal pracovať aj v zahraničí, takisto mal povinnosti pri reprezentácii. Na mne ostala starostlivosť o dcéru a súčasne som sa vážne venovala práci na Katedre mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Obaja sme sa venovali aj vedeckej práci, zhodou okolností sa Jano stal docentom na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, ja som to tiež dotiahla na docentku na Lekárskej fakulte UK.“

Medicína bola vaša vysnívaná profesia od detstva?

„Nebola. Podľahla som otcovmu želaniu. Všetky tri sestry Haluzické sme chceli študovať niečo na filozofickej fakulte a raz ,tato’ utrúsil, že aspoň jedna z nás by sa mohla učiť na medicíne. Ja som sa odhodlala a vyšlo mi to. Ani neviem ako, ale bez väčších ťažkostí som súčasne zvládla športové i študijné povinnosti. Stihla som sa aj vydať rok pred promóciou, kde mi sadra zdobila zlomenú ľavú nohu.“

Ste spokojná s vašou krátkou basketbalovou kariérou? Mohli ste počas nej dosiahnuť predsa len viac úspechov?

„Vzhľadom na to, že som hrala vážne iba desať rokov, znamenajú tri medaily celkom peknú zbierku. Žiaľ, pre spomenutú zlomeninu mi ušli napríklad majstrovstvá sveta v Peru 1964. Nebyť tejto nepríjemnosti, možno by som bola pod vedením Svatopluka Mrázka a Miloslava Kříža medzi našimi striebornými medailistkami.“

Medaily z majstrovstiev Európy tvoria vaše najväčšie úspechy. Spomínate si aj nejaký pamätný zápas?

„Moja športová kariéra sa skončila už ozaj dávno, takže spomienky blednú. Viem si ich oživiť vďaka výstrižkom z novín a časopisov, ktoré mám nalepené v niekoľkých malých albumoch. Jeden z nich mi potvrdil, že som v roku 1959 v ligovom zápase Slovana proti Dynamu Praha, ktorý sme vyhrali priam rekordne 139:36, dala 57 bodov. Toľko ženy nastrieľajú, ak sa nemýlim, ozaj zriedka.“

Vaša dcéra Janka sa vydala za tenistu Petra Hrunčáka, ktorý sa stal neskôr aj známym trénerom. Dostal sa vďaka nim tento šport výrazne do vašej pozornosti?

„Je mi blízky, ale nesledujem ho priamo pri dvorcoch. Čítam o ňom a pozerám ho v televízii. Venovali sa mu aj obaja vnuci Tomáš a Dominik. Starší z nich, Tomáš, je priateľ Viktórie Kužmovej, takže sme všetci pohrúžení do tenisu ešte viac než v uplynulých rokoch.“

Vlani v apríli vás opustil po ťažkej chorobe manžel. Žijete odvtedy sama, alebo s vašimi najbližšími?

„Síce sama, ale takisto sa dá povedať, že aj s najbližšími. Dcéra sa u mňa zastaví v podstate každý deň, veľmi často aj ďalší členovia jej rodiny. So sestrami sa stretávam aspoň raz týždenne. Na oslavách narodenín sa schádzame niekoľkokrát ročne aj vo väčšom počte, teda aj s ich manželmi a rodinami.“

Vás zdravie netrápi?

„Vzhľadom na tých neuveriteľných osemdesiat rokov sa cítim veľmi dobre. Isteže, človek v mojom veku je už predsa len pomalší, ale fyzickú pomoc nepotrebujem. Z času na čas ma pobolieva koleno, ale najmä v lete sa usilujem často plávať a inokedy chodím aj na dlhšie prechádzky.“

VIZITKA ZORY STARŠEJ-HALUZICKEJ

Narodila sa 30. júla 1940 v Bratislave, je vysoká 170 centimetrov. Počas celej basketbalovej kariéry (1957 – 1967) bola verná Slovanu Bratislava, trikrát hrala na ME žien a vždy na nich získala medailu, striebro vo Francúzsku 1962 a Rumunsku 1966, bronz v Bulharsku 1960. Má aj bronz zo svetovej univerziády 1961. Nastúpila v 78 medzištátnych zápasoch. Od februára 2016 je členka Siene slávy slovenského basketbalu.

Je absolventka Lekárskej fakulty UK v Bratislave so základným vedeckým titulom MUDr. a špecializáciou na mikrobiológiu a imunológiu; tam aj vedecky a pedagogicky pracovala od skončenia štúdia až do dôchodku, keď už bola docentka. Jej manželom bol slávny hokejista a tréner Ján Starší (17. 10. 1933 – 13. 4. 2019). Dcéra Jana (nar. 1965) je manželka tenistu (v súčasnosti trénera) Petra Hrunčáka, vďaka nim má Zora dvoch vnukov Tomáša (1992) a Dominika (1999).

 
Denník Šport Autorské práva Denníka Šport a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Denníka Šport a uvedených agentúr je výslovne zakázané.