Ivan Kurilla: Nemôžem mlčať. Nekompetentný človek nemôže poraziť pravdu

Publikované: 29.06.2020 Autor: Ivan Kurilla

Ivan Kurilla, tréner BK Slávia Žilina

Žijeme v ťažkej dobe. Koronakríza zmenila realitu, ekonomicky výrazne zasiahla do športu, a preto by dnes malo byť spoločným cieľom všetkých ľudí z basketbalového hnutia to, aby náš basketbal prežil a nie navzájom sa ničiť vo vzájomných škriepkach či riešiť si mediálnou cestou osobné animozity alebo vnútroklubové bo­je.

Úprimne ma mrzí koniec žilinského basketbalu v najvyššej mužskej súťaži. Žiaľ, stal som sa súčasťou frustrácie niektorých ľudí zo situácie, ktorá nastala v žilinskom basketbale. Tí hľadajú vinníkov v SBA, v SBL, vo VÚC, vo mne. Všade, len nie v sebe.

Nešťastné boli už vyjadrenia predsedu Správnej rady Jozefa Galduna, ktorý však dlhšie obdobie nepôsobil pri basketbale a sám si uvedomil, že dnes je realita podstatne iná ako v časoch, keď aktívne trénoval či manažoval žilinský basketbal.

To, čo však predviedol v článku na Basket.sk Miroslav Futo, je degradáciou mojej viac ako trojročnej dennodennej práce pre žilinský basketbal.

Prečo reagujem?

Prakticky celý svoj doterajší život som zasvätil basketbalu. Konkrétne 23 rokov. Ako každý, aj ja som za ten čas urobil chyby, ale vždy som sa snažil v prvom rade poctivo pracovať a odovzdávať maximum pre slovenský basketbal a pre slovenský klub, pre ktorý som aktuálne pracoval. Celý čas mi veľmi záležalo na výchove slovenských hráčov, snažil som sa im odovzdať skúsenosti a neskromne poviem, že som bol pri rozbehu kariéry viacerých slovenských basketbalistov.

Tiež som len človek a niektoré vyjadrenia boli tak cez čiaru, že nemôžem zostať ticho. Nedovolím, aby ma očierňoval niekto tak nekvalifikovaný a nekompetentný, ako Miroslav Futo. Človek, ktorý počas svojej hráčskej kariéry nemal správnu životosprávu. Človek, ktorý nemá ani licenciu byť asistentom trénera v extraligovom tí­me.

Dovoľte mi preto zareagovať na viaceré jeho útoky voči mojej osobe, objasniť vám širší kontext udalostí a to, čo sa dialo počas môjho pôsobenia v Žiline:

Ako to celé začalo?

Do Žiliny som prišiel na prelome rokov 2017 a 2018. V čase, keď pôsobil ako asistent trénera pán Futo. A bolo to v čase, keď Žilina síce mala v kádri štyroch Američanov, no v lige dostávala pravidelne výprasky (aj o 60 bodov! s Prievidzou či Košicami), bola na úplnom chvoste tabuľky a viete si teda asi predstaviť, aká nálada panovala vo vnútri klubu.

Ale súhlasil som, že Žiline pomôžem, hoci situácia nebola priaznivá a každý tréner vám povie, že skladať tím počas rozbehnutého vlaku nie je nič, po čom túžite. Moje „áno“ však súviselo s tým, že som v minulosti mal ísť do Žiliny trénovať, no z vážnych rodinných dôvodov napokon z toho zišlo, a tak som akceptovanie ponuky bral aj ako isté splatenie môjho dlhu tamojšiemu basketbalu.

Rázne kroky na začiatku

Keďže som býval na hoteli spolu s niektorými hráčmi, prirodzene som dozeral aj na ich životosprávu. V týchto veciach, priznávam, som zásadový a tí, ktorí ma poznajú, vedia, že tieto veci riešim striktne. Nanešťastie, hráči boli na zvláštny režim zvyknutí, keďže im to ľudia, ako pán Futo zjavne tolerovali a ja som teda musel riešiť hneď na začiatku neduhy ohľadne životosprávy, ktoré som zdedil.

Čiže musel som poslať preč jedného z Američanov, konkrétne Browna, ktorý nespĺňal moje ani elementárne predstavy o dostatočnej výkonnosti a správnej životospráve.

Nastala aj ďalšia veľmi nepríjemná situácia, keď hráč Wright sa pobil na diskotéke. Výsledok? Mal prerezanú šľachu na prstenníku. Voči tomu som tiež hneď zasiahol a žiadal za porušenie životosprávy okamžité ukončenie zmluvy s hráčom napriek tomu, že patril k lídrom tímu. Dva príklady „milých povinností“, ktoré som musel riešiť zakrátko na to, ako som prišiel do Žiliny. Doslova som musel urobiť nevyhnutné „čistky“, aby začínajúci klub mohol napredovať a posunúť sa vyššie z každej stránky.

Po mojom príchode sme súťaž dohrali takmer bez zahraničných hráčov. Šancu dostali mladí slovenskí hráči (napríklad Pažický, Š. Ďuriš, Sváby). Nedá mi však nespomenúť príklad Brandona Holcomba, ktorého sme práve pre vzorný prístup v klube pustili do slovinského tímu KK Rogaška.

Priestor dostali slovenskí hráči

V sezóne 2018/2019 sme poskladali dovolím si tvrdiť solídny tím v rámci našich finančných možností. Podarilo sa mi dostať do tímu Olivera Tota. Bol to ďalší Slovák popri Jakubovi Mereššovi a Robovi Rožánekovi, ktorému sme dali veľký priestor aj na jeho individuálny rozvoj. Z juniorov sa pridal Šimona Turza, ktorého som následne po sezóne nominoval do U20 a stal sa aj účastníkom minuloročných ME v Portugalsku. Šancu mal dostať aj Filip Pažický, ktorý sa, žiaľ, zranil počas duelu v juniorskom družstve, a tak celú sezónu musel byť na individuálnom pláne. Netreba zabudnúť na Branislava Mátycha, ktorý mal možnosť byť súčasťou extraligového tímu, získaval prvé minúty a dostal vo svojej prvej sezóne priestor na extraligovej palubovke. Už nehovoriac o založení „B“ tímu v prvej lige. Keď sa niekto „bije do hrude“, ako sme mali hrať so slovenskými hráčmi, toto sú rukolapné príklady v praxi mojej snahy pracovať v Žiline so Slovákmi.

Za málo peňazí veľa muziky

Miroslav Futo zavádza, aj keď tvrdí, koľko poplatkov sme zaplatili za amerického rozohrávača, ktorého som si sám vybral a dehonestujúco sa vyjadruje k môjmu skautingu, čo považujem za neférové.

Pravdou je, že na začiatku sezóny sa v každom klube skúšajú rôzne opcie. Na to slúži prípravné obdobie. Vždy sa snažím vzhľadom na nevysoké rozpočty slovenských klubov v porovnaní s európskymi vybrať hráčov v duchu za málo peňazí celkom slušná kvalita. Nechám na iných, či sa mi to viackrát, napríklad v Lučenci alebo v iných kluboch, podarilo alebo nie. Samozrejme, ani ja nie som Pán Boh ani Pán dokonalý. Je nemožné vždy „trafiť“ ideálneho hráča, ktorý zapadne do tímu basketbalovo i ľudsky. To vám potvrdí každý tréner či funkcionár. A áno, môže sa stať, že zaplatíte letenku tam a späť, keď sa rozhodnete takého hráča skúšať v prípravnom období, ale to je všetko, lebo poplatky za neho neplatíte, keďže ide o prípravu. Omnoho náročnejšie a nákladnejšie sa to celé robí v rozbehnutej sezóne, keď musíte reagovať, napríklad, kvôli zraneniam iných hráčov. Musíte reagovať promptne, hrá sa systémom streda – sobota. A kluby na Slovensku nie sú Real Madrid, vyberajú hráčov na základe značne obmedzeného rozpočtu, spravidla hráčov na začiatku kariéry. Na jednej strane, ak „trafíte“, môžete mať skvelú sezónu, ale zároveň musíte rátať s tým, že vám ten hráč po sezóne odíde a nemáte ho šancu finančne ani inak udržať. To len na vysvetlenie, ako sa skúšajú hráči v našej lige.

Vyššie ambície a realita

Je pravda, že v sezóne 2019/2020 nastavilo vedenie klubu vyššie ambície. Zdvihol sa aj rozpočet. Musím však povedať, že vo vedení klubu neexistovala úplná zhoda na tom, akou cestou sa vydať. Boli aj názory hrať čisto so slovenskými hráčmi, čo je však v súčasnom režime nereálne – v kontraste so stanovenou ambíciou bojovať o vyššie priečky v tabuľke.

Napokon sme sa zhodli, že chceme udržať kostru kádra z minulej sezóny pokope. Avšak – Dickson dostal ponuku z 2. tureckej ligy, ktorej sme nedokázali finančne konkurovať. Tot chcel skúsiť zahraničie, čo pokladám u každého slovenského hráča za prirodzenú ambíciu a prioritu – tak ako to koniec koncov spravil Brodziansky, ktorý je príkladom, že po tvrdej práci sa môže dostaviť želaný výsledok. Nakoniec sa Oliver aj DeAndre k nám predsa len pripojili, čo sme na jednej strane privítali, no hendikepom bolo, že vynechali podstatnú časť prípravy.

Prečo vznikala nervozita?

Dozvedel som sa tiež, že vraj vznikala nervozita z toho, že som si naložil veľa. Nuž, za všetky okolnosti, ktoré spôsobovali nervozitu, spomeniem štyri príklady, ktoré som musel riešiť:

  1. Začiatok prípravy pred sezónou 2019/2020 som stanovil na 5. augusta 2019, no začali sme o týždeň neskôr. Prečo? Keď som sa vrátil z európskeho šampionátu s reprezentáciou U20, zistil som, že v klube neboli pripravené základné podmienky na príchod hráčov a tréningový proces – termíny v hale, ubytovanie na hoteli či strava, hráči nemali možnosť variť si na hotelovej izbe. Nemá zmysel tu rozoberať, kto a ako mal čo zabezpečiť, ale výsledkom bolo, že sme museli posunúť začiatok prípravy, čo bol hneď na úvod sezóny nepríjemný moment.
  2. V priebehu sezóny nastala situácia, že som ako hlavný tréner musel po odohratom zápase vonku a príchode autobusom do Žiliny ísť so zraneným hráčom na pohotovosť do nemocnice. Je pol jednej v noci, nemá s ním kto ísť, tak to zoberiete na seba. Jednak máte zodpovednosť voči hráčovi, jeho agentovi, ale aj prirodzenú ľudskú snahu pomôcť človeku.
  3. Na pohodu malo vplyv aj to, že zahraniční študenti si v hoteli, v ktorom bývali aj niektorí naši hráči, robili v noci diskotéky a stalo sa, že naši hráči pred zápasom nemohli spať. Áno, hráči má žiadali o pomoc pri riešení tejto situácie, tak som ju riešil.
  4. Trénovanie ráno v posilňovni na jednom konci mesta, následne ranný tréning v inej hale a jedine večer 90-minútový tréning v hale, v ktorej hráte súťažné zápasy. Takéto podmienky sme mali v lige asi len my a teda štvrtýkrát áno, zainteresoval som sa aj v tomto prípade a v ostatnej sezóne sa podarilo zaistiť aspoň čiastočnú nápravu.

Chcem sa touto cestou poďakovať aj Nabilovi Trabelssiemu či Jánovi Závodnému, ktorí sa snažili s nápravami pomôcť. Určite bola snaha aj u Ondreja Šošku nastaviť veci tak, aby fungovali. Všetko sa dialo za pohodu, tak Jano ako Ondrej boli hráči, nie funkcionári a učili sa novej pozícii. Nebolo to ľahké, ale snažili sme sa aj v tomto smere klubu pomôcť. Lebo každý jeden dielik skladačky je dôležitý, ak má klub atakovať vyššie priečky a napredovať.

Moja angličtina?

Futo mi vyčíta moju angličtinu. Nikdy som o sebe nehovoril, že ovládam anglický jazyk dokonale, ale určite nie je pravda, že je katastrofálna. Na basketbalové prostredie mi moja angličtina stačila. Poznámka na okraj a odkaz žilinským fanúšikom…

ktorá však o mnohom vypovedá. Napriek veciam, s ktorými sme na dennej báze zápasili, sme si v žilinskej hale doslova užili veľa dobrých zápasov a aj veľa radostí z víťazstiev. Praví fanúšikovia Žiliny boli fantastickí, v hale dokázali vytvoriť neskutočne pozitívnu atmosféru pre celý tím a úprimne im za to ďakujem, lebo nám pomáhali byť lepším tímom a výrazne prispeli k nejednému ťažkému víťazstvu nad súperom.

Z kategórie ťažkých bolo aj naše víťazstvo proti silnému Interu Bratislava. Nezabudnem, ako „tiežfanúšik“ Miroslav Futo nešťastne odchádzal po našom víťazstve z tribúny. To bola dokonalá ukážka jeho „fandenia“ žilinskému basketbalu v duchu – čím horšie, tým lepšie.

V Žiline som teda počas troch rokov okrem ťažkých okamihov zažil aj veľa pekných momentov. Z tohto obdobia, ako aj z minulosti mi zostane zo žilinského prostredia veľa spomienok na správnych ľudí, na rovných ľudí – na priateľov.

Odkaz na záver

Budovanie profesionálneho klubu trvá niekoľko rokov. Ak chce niekto niečo nielen v športe dosiahnuť, musí to robiť dlhodobo a systémovo. Musí do toho vložiť srdce a nehľadať vinníkov všade okolo seba. Iba tak môžu jednotlivé kluby prežiť, obzvlášť v dnešnej dobe. Inak sa z klubov súčasnosti rýchlo stanú kluby minulosti. Také, o ktorých by aj nedávna slovenská basketbalová história vedela veľa rozprávať.

… Všetkým skvelým fanúšikom slovenského basketbalu, zanieteným sponzorom, obetavým funkcionárom, poctivým trénerom či pracovitým hráčom chcem popriať veľa pozitívnej energie a menej nezmyselných škriepok či osobných útokov.