Patrila medzi špičku v Európe, zo šampionátov má tri medaily

Publikované: 29.05.2020 Autor: Tomáš Grosmann

Zuzana Matejčíková-Vasiľková (Foto: TASR)

Patrí jednoznačne medzi historicky najúspešnejšie slovenské basketbalistky. Na toto konštatovanie stačí spomenúť, že jubilantka Zuzana Matejčíková, pod košmi známa najmä ako Vasiľková, ale i Kameníková, má v kategórii dospelých žien tri medaily z majstrovstiev Európy. Striebra z rokov 1989 a 1997, a bronz zo sezóny 1993.

Sériu týchto úspechov dovŕšila na kontinentálnom šampionáte v Maďarsku 1997. K najcen­nejšiemu výsledku slovenskej ženskej reprezentácie prispela 83 bodmi, nastúpila vo všetkých ôsmich zápasoch v základnej päťke s Annou Kotočovou, Renátou Hirákovou, Andreou Kuklovou a Ivetou Bielikovou, na ihrisku bola celkove 199 minút. Vo finálovom zápase v Budapešti proti Litve (Slovensko prehralo 62:72) však nemohla hrať naplno.

„Nerád to hovorím, ale prvý problém nastal v ôsmej minúte, keď sa zranila moja dcéra Zuzana,“ konštatoval okrem iného po vtedajšom súboji o zlato tréner Tibor Vasiľko. „Po ošetrení našimi lekármi sa mohla vrátiť na ihrisko, ale nebolo to jediný raz v jej kariére, čo jej zdravotné trampoty zabránili ukázať plnohodnotný výkon,“ pridal teraz, keď sme sa spoločne vrátili k jej športovej kariére.

V Prahe hrala popri škole

Tá sa rozbehla mimoriadne. Mala iba pätnásť rokov a 179 centimetrov (čoskoro však narástla až na 186 cm), keď sa zaradila medzi hráčky ženského družstva Slávia PF Banská Bystrica. Nečudo, že sa oddala basketbalu. Otec bol odmladi nielen hráč, ale aj tréner, mama Eva (za slobodna Botková) sa tomuto športu takisto venovala hráčsky i trénersky. Jablko nepadlo ďaleko od stromu, presnejšie všetky tri „jablká“, keďže basketbal hral aj Vasiľkovcov prvorodený syn Stanislav (nar. 1968), takisto Zuzanina dvojička Ján. Ona však spomedzi nich vynikla pod košmi najviac.

Len čo v roku 1988 zmaturovala, odišla do Prahy študovať na Vysokú školu ekonomickú a súčasne hrať basketbal. Obliekla si dres USK (vtedy ešte VŠ) Praha už so skúsenosťami nielen z najvyššej československej súťaže, ale aj s úspechmi z mládežníckych reprezentácií, medzi ktorými sa ligotalo kadetské striebro z ME 1987 v Poľsku pod vedením slovenského trénera Borisa Žbirku.

Ani na debut v ženskej reprezentácii nemusela dlho čakať. Už na ME v bulharskej Varne 1989 sa v československom drese mohla radovať zo striebra. Nový tréner reprezentácie Miroslav Vondřička s asistentom Marošom Guzikiewiczom ju, hoci bola najmladšia v tíme, smelo posielali na ihrisko medzi prvými striedajúcimi hráčkami.

„Patrila medzi dievčatá, ktoré ma výkonmi vždy uspokojili. Keďže bola debutantka, nemohli sme od nej čakať, že rozhodne zápasy,“ skonštatoval vtedy skúsený český tréner Miroslav Vondřička v dejisku šampionátu aj pred autorom týchto riadkov. „Prišla ako ,mlaďoška’. Bola húževnatá, tvrdá, strelkyňa, vedela sa zapojiť do kombinácií. Pre strednú rozohrávačku bola dobrá ,parťáčka’ na ihrisku,“ vyzdvihla Zuzanu v českej publikácii „Nebáli se své odvahy“ vtedajšia opora reprezentácie dirigentka Eva Kalužáková (neskôr Blažková) z konkurenčnej Sparty Praha.

Zaujímavosťou júnového kontinentálneho šampionátu spred 31 rokov ostalo, že azda nikdy nebola „federálna“ ženská reprezentácia tak blízko k zlatu ako vtedy. S vysoko favorizovaným družstvom Sovietskeho zväzu prehral tím ČSSR dvakrát len o tri body, najprv v A-skupine 75:78 a potom v zápase o zlato 61:64.

Štvrté miesto zo sveta

Zuzana Vasiľková sa rýchlo stala pevnou súčasťou reprezentácie. Vzápätí hrala na majstrovstvách sveta v Malajzii 1990 (4. miesto našich hráčok) aj na ME v Izraeli 1991 (5. miesto), čo ju priam predurčovalo predstaviť sa aj na olympijských hrách v Barcelone 1992. V debute pod piatimi kruhmi, čo sa, žiaľ, zopakovalo ešte vo vážnejšej podobe pred Sydney 2000, jej však zabránili zdravotné problémy.

„Zo zdravotných dôvodov som prakticky vynechala sezónu 1991/92. Nestihla som potom ani účasť v kvalifikácii ME 1993, ani olympijské hry 1992. Bolesti nohy sa mi objavujú stále, majú už chronický charakter. Isteže by som chcela hrať na veľkých podujatiach, lenže práve zdravie môže do toho prehovoriť,“ vysvetlila nám po ME v Perugii, kde v roku 1993 Slovensko skvele debutovalo pod vedením trénerského dua Marián Matyáš, Boris Žbirka. K zisku krásneho a nečakaného bronzu aj ona prispela, ale tradične nechcela o sebe hovoriť. „Záver šampionátu sa mi nevydaril,“ priznala sebakriticky.

Slovenky si účasťou v najlepšej štvorke kontinentu vybojovali účasť na MS v Austrálii 1994, čo by bol pre Zuzanu Vasiľkovú druhý svetový šampionát a ona sama mala byť pre trénerov tromfom kolektívu. Veď vedela šikovne zahrať nielen na krídelnom, ale aj dirigentskom poste. Lenže pred záverečnou prípravou družstva pred odchodom na piaty kontinent prišiel od nej z Portugalska, kde pôsobila v Coimbre v sezónach 1993/94 a 1994/95, ospravedlňujú­ci fax.

Podľa jeho obsahu sa necítila pripravená na reprezentačné úlohy. „Bolo to pre nás prekvapenie. Jej neúčasť, najmä keby hrala v optimálnej forme, znamenala pre družstvo stratu,“ hovorí aj po rokoch Marián Matyáš, ktorému potom chýbala pre študijné povinnosti (končila vysokú školu) v kolektíve aj na ME v Brne 1995.

„Vždy sa však na ňu dalo spoľahnúť. Basketbalu výborne rozumela. So svojou výškou a schopnosťami patrila medzi špičkové hráčky v Európe. V kolektíve bola osobnosť, ktorú spoluhráčky rešpektovali, hoci nikdy veľa nehovorila,“ charakterizuje ju Marián Matyáš, pod vedením ktorého v slovenskej reprezentácii začínala (1993) aj končila na ME vo Francúzsku 2001. Vtedy sa vrátila do najcennejšieho dresu po oveľa vážnejších zdravotných problémoch než mala na začiatku deväťdesiatych ro­kov.

O olympiádu ju pripravilo zranenie

Už v úvode sme spomínali, že úspešne hrala na strieborných ME 1997 v Maďarsku, predstavila sa potom aj na MS 1998 v Nemecku a ME 1999 v Poľsku (v oboch prípadoch viedla našu reprezentáciu Natália Hejková), ale pomýšľať na olympiádu v Sydney veru dnešná jubilantka nemohla. Jej olympijskú neúčasť v Sydney predpovedal aj záverečný turnaj Európskej ligy žien v Ružomberku začiatkom apríla 2000.

V najlepšej štvorke kontinentu hral aj tím Gambrinus Brno, ktorého dôležitou hráčkou bola Zuzana (vtedy Kameníková) už od sezóny 1998/99. V prvom zápase proti Ružomberku jej problémy s achilovkou dovolili odohrať len šesť minút, v nasledujúcom stretnutí o bronz proti Dinamu Moskva (český majster ho vyhral 76:66) už nenastúpila vôbec. „Neviem, či sa dám zdravotne do poriadku. Rada by som hrala, ale moje vystúpenia sú otázne,“ hovorila nám pár dní pred Final Four, takže jej absencie ani neboli prekvapujúce.

Pod koše sa vrátila až po roku. „Naposledy som hrala vlani na finálovom turnaji Európskej ligy v Ružomberku. Aj to len pár minút,“ spresnila Zuzana Kameníková médiám v apríli 2001, keď nastúpila za Brno v semifinále českej ligy proti Trutnovu. Po dvoch operáciách ľavej achilovky. Na jeseň toho istého roka bola solídna hráčka reprezentácie, ktorá na ME vo Francúzsku skončila až na 8. mieste, čo bolo menej v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi, keď Slovenky na kontinente nikdy nechýbali v najlepšej štvorke.

Úspechy aj peripetie

Už to však nebol u Zuzany plnohodnotný návrat do vrcholového basketbalu. Pretrvávajúce zdravotné problémy jej umožnili podľa štatistiky ČBF nastúpiť za Brno v ročníku 2001/02 už len na štyri ligové zápasy, a tak nečudo, že sa na sklonku sezóny rozhodla oficiálne ukončiť aktívnu kariéru. Súčasne sa vrátila do rodného mesta využiť svoje vysokoškolské ekonomické vzdelanie v civilnom zamestnaní. Len čo sa o jej opätovnej prítomnosti v Banskej Bystrici dozvedeli tamojší podkošoví odborníci, začali ju „lámať“, aby ešte pomohla miestnym basketbalistkám.

„Som rád, že sa nechala najmä mnou prehovoriť, aby to skúsila aj priamo na ihrisku. Už len svojou prítomnosťou na tréningoch, o zápasoch ani nehovoriac, bola mladým dievčatám veľkou oporou,“ povedal nám Boris Žbirka, v ročníku 2002/03 tréner tímu UMB, ktorého dres Zuzana obliekala ešte aj v najbližšej sezóne.

„Bola jedna z najšikovnejších hráčok, ba azda aj najlepšia zo všetkých, ktoré som v živote trénoval. Skĺbila sa u nej všeobecná a herná inteligencia do mimoriadnej podoby,“ zdôraznil muž, ktorý ju zhodou okolností viedol už aj v kadetskom veku. Pravda, už v čase, keď základy dôležitých športových i ľudských vlastností u nej vypestovali starostliví rodičia. „Ak by mala viac sebavedomia, zrejme by dosiahla v basketbale ešte viac,“ skonštatoval jej prísny otec, ktorý mal na dcéru zväčša vyššie nároky, než na iné svoje zverenky…

Mnohé úspechy, ale aj peripetie sprevádzali športovú kariéru Zuzany Matejčíkovej-Kameníkovej-Vasiľkovej. Nakoľko boli v rovnováhe, či čo viac prevážilo v jej duši, sme sa teraz od nej nedozvedeli. Výkonmi zväčša výborná, ale ľudsky skromná dievčina takmer nikdy nechcela o sebe hovoriť. Takúto „zmienku“ si však, najmä za nesporné úspechy, pri životnom jubileu určite zaslúži.

KTO JE ZUZANA MATEJČÍKOVÁ

Narodila sa 27. mája 1970 v Banskej Bystrici, je vysoká 186 centimetrov. Pod košmi bola známa najmä pod dievčenským priezviskom Vasiľková, od polovice 90. rokov, keď pôsobila v Prahe, po prvom vydaji ako Kameníková.

Basketbal hrala najprv za Sláviu PF Banská Bystrica, neskôr v USK (spočiatku VŠ) Praha v rokoch 1988 – 1993 a 1995 – 1998, medzitým (1993/94 a 1994/95) v portugalskej Coimbre, v Gambrinuse Brno 1998 – 2002, v UMB Banská Bystrica 2002 – 2004.

Bola úspešná reprezentantka Československa aj Slovenska, v kategórii dospelých žien sa predstavila na dvoch MS (v Malajzii 1990 a Nemecku 1998), šiestich ME (Bulharsko 1989 so ziskom striebra, Izrael 1991, Taliansko 1993 s bronzom, Maďarsko 1997 so striebrom, Poľsko 1999 a Francúzsko 2001).

Žije v Banskej Bystrici, kde aj vďaka ukončenému vysokoškolskému vzdelaniu na VŠE v Prahe pracuje ako personalistka. S manželom Miroslavom Matejčíkom (od roku 2004) vychovávajú syna Patrika, ktorý sa narodil 25. januára 2005.

 
Denník Šport Autorské práva Denníka Šport a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu Denníka Šport a uvedených agentúr je výslovne zakázané.