Palušná chcela kariére zamávať s medailou na krku. O jej pokračovaní rozhodnú lekári

Publikované: 03.05.2020 Autor: Karolína Vrabcová Foto: Archív Regína Palušná

Regína Palušná (10) (Foto: archív RP)

Len ťažko by sme na Slovensku hľadali basketbalistku či basketbalistu, ktorí majú za sebou toľko kariérnych zastávok ako Regína Palušná. Tridsaťročná rodáčka z Trnavy si okrem domácej ligy zahrala v Austrálii, Libanone, Francúzsku, Belgicku, Maďarsku, Španielsku, Česku, Švédsku, na Islande a naposledy po návrate z Kuvajtu zamierila do Poľska.

V Polkowiciach pod vedením slovenského kouča Maroša Kováčika však slovenská reprezentantka strávila pre vypuknutie celosvetovej pandémie koronavírusu len mesiac. Pre Palušnú je celá situácia o to horšia, že už zvažuje koniec svojej bohatej kariéry a rozlúčiť sa chcela s medailou na krku.**

Zo všetkých športovcov zarmútil predčasný koniec sezóny zrejme vás najviac…

„Úprimne? Je mi to veľmi ľúto. Zažila som v Polkowiciach skvelý mesiac, ktorý bol síce veľmi fyzicky náročný, ale od prvého tréningu som sa tam cítila ako doma. Partia bola skvelá. Na rovinu poviem, že som koniec znášala ťažko, pretože je možné, že to bola moja posledná sezóna a v mojom vnútri ma hrial pocit, že by som sa mala rozlúčiť s kariérou v klube takýchto kvalít a som si istá, že s medailou na krku. Bohužiaľ, osud to zariadil inak…“

Teší vás aspoň to, že ste si stihli po dlhom čase aspoň zahrať Európsky pohár FIBA, aj keď len v dvoch zápasoch?

„Jasné a ako veľmi. Úprimne som si nemyslela, že v mojom veku a po všetkom, čo mám za sebou, ešte odohrám minúty v Európskom pohári. Veľmi ma to potešilo. Ako sa hovorí, najlepšie veci sa dejú nečakane a musím to iba potvrdiť. Bol to skvelý pocit.“

Ako ste vnímali začiatok celej pandémie koronavírusu?

„Bolo to veľmi rýchle. Keď sa už o korone diskutovalo, bola som ešte v pôsobisku na Blízkom východe. Viem, že na letisku v Dubaji nám rozdávali rúška, ale Európu to ešte obchádzalo a tak som tomu nevenovala pozornosť. Hneď potom som sa presunula do Polkowic, kde bolo relatívne tri týždne ticho. Potom to nabralo rýchly spád. V priebehu 24 hodín bolo po všetkom.“

Aký bol odchod z Poľska? Rozprávali ste sa s kompetentnými o prípadnom zotrvaní ďalšiu sezónu?

„Všetko sa udialo rýchlo. Nikto o ničom nediskutoval. Iba sme sa so všetkými rozlúčili, poďakovali a bolo po sezóne. V momentálnej situácii ani nevieme, kedy sa bude môcť znova naplno športovať a za akých podmienok. Je skoro o takomto niečom hovoriť.“

Aký bol presun domov na Slovensko?

„Veľmi rýchly. V stredu sme ešte trénovali. Tréner Kováčik povedal, aby sme sa sústredili na nasledujúci ranný tréning, na ktorom sme sa mali pripravovať na sobotňajšieho súpera. Namiesto toho nám ráno prišli správy, že je po sezóne a máme sa prísť do klubu rozlúčiť a bolo po všetkom. V priebehu dvoch hodín som vypratala byt, odovzdala auto, nasadla s trénerom do auta a šli sme na Slovensko predtým, ako uzavreli hranice.“

Ako ste prežili štrnásťdňovú domácu karanténu?

„Ubehlo mi to rýchlo. Mám pocit, že som prvý týždeň celý prespala, pretože som bola dosť vyčerpaná a ubolená. Potom som sa opäť pomaličky zabývala doma. Príliš som to neprežívala.“

Ako si krátite čas teraz?

„Je to oveľa horšie…Neviem, ako to prežívajú iní športovci, ale mne je pomerne ťažko. Dlhé roky máte svoj presný režim a zrazu nič. Každý deň ráno sa človek zobudí a rozmýšľa, čo ide robiť. Chodím so psíkom vonku, na bicykel, skúmam veci na internete, ktoré by ma zaujali do budúcnosti. To je však pre mňa málo a ťažko sa mi teraz k niečomu motivuje.“

Pre vás súčasná situácia, keď ľudia musia byť doma, musí byť ťažká, keďže vás poznáme ako veľkú cestovateľku a veľmi spoločenskú osobu, však?

„Momentálne som doma v Trnave dva mesiace vkuse a takto dlho som tu nebola od štrnástich rokov ani raz. Ak nerátam pooperačné stavy, keď som musela ležať doma. Som spoločenský človek, mám rada ľudí a neobsedím niekde dlho, pretože ma to začne nudiť. No nevadí. Takto to predsa nebude večne. Treba myslieť pozitívne i keď verím, že pre nikoho to nie je teraz jednoduché.“

Veľa sme sa s vami v poslednej dobe rozprávali o konci kariéry. Premýšľate o tom teraz intenzívnejšie?

„Je to pre mňa veľmi aktuálna téma a veľmi ťažko sa mi o tom hovorí. Mám zdravotné problémy. Trápia ma poškodené platničky a strašia ma s operáciou. Snažím sa dostať na nejaké vyšetrenia, ale v čase koronavírusu je to náročné. Musím tieto problémy riešiť, pretože ma silno obmedzujú aj mimo športového života.“

Definitívne sa teda rozhodnete až po vyšetreniach?

„Na 90 percent je jasné, že zrejme končím. Musela by som mať veľmi pozitívne výsledky z magnetickej rezonancie a to v kútiku duše viem, že dobré nebudú. Nikdy však nehovorte nikdy.“

Máte už predstavu, čo by ste chceli robiť, ak by ste s kariérou museli skončiť?

„Túto otázku som dostala už asi stokrát, ale zatiaľ na ňu neviem odpovedať.“

Láka vás ešte ísť ochutnať basketbalový chlebík niekam do zahraničia, prípadne sa vrátiť do pôsobiska, kde ste už hrali?

„Úsmevné na tom je, že čím som staršia, tým viac a viac ma láka ísť si zahrať a cestovať. Bohužiaľ, zdravie mi nie je naklonené. Teraz si viem basketbal a danú krajinu užiť úplne inak ako keď som bola v rozmedzí 20 – 25 rokov. Viac beriem veci s nadhľadom.“

Ktorú destináciu ste si obľúbili najviac?

„Veľmi ťažká otázka, keďže prostredie malo vždy svoje plusy a mínusy. Napríklad Austrália je asi môj favorit, ale bolo by naivné si myslieť, že to bolo celý čas ružové. Neraz som volala domov s plačom, že to už nezvládam a vraciam sa na Slovensko. Nikdy som to však nevzdala a v závere som tam prežila asi najlepší čas môjho života. Takisto mali svoje čaro aj arabské krajiny, najmä Libanon, kde sa mi ukázal úplne iný život.

Také Španielsko je pre mňa doteraz jedna z najobľúbenejších krajín, i keď to boli náročné časy, keďže som bola vtedy veľmi mladá. Doteraz na to spomínam ako na jedny z najkrajších sezón. V Belgicku som zas spoznala rodinu, ktorá doteraz patrí k mojim najbližším priateľom. Z každej krajiny mám krásne spomienky. Nevrátila by som sa jedine na Island a do Švédska. Zima nie je pre mňa.“

Ktorý basketbalový zážitok bol pre vás najväčší?

„Asi budem hovoriť za všetky dievčatá, ktoré boli vtedy so mnou v tíme a to boli majstrovstvá sveta hráčok do 19 rokov v Bratislave 2007. Bola to naša úžasná jazda, počas ktorej sme ako totálny outsider turnaja zdolali Čínu, Španielsko, Argentínu, Kórejskú republiku a ďalšie krajiny. Vtedy s nami žilo celé Slovensko. Tisíce ľudí na každom zápase a večerné športové noviny na každej stanici boli plné správ o nás.

Veľký moment bol, keď ma vyhlásili za jednu z piatich najlepších hráčok turnaja a moji rodičia boli pri tom. Mám veľa úspechov v kariére, ale väčšinou sú zo zahraničia. Pri tomto bola moja rodina a nie je krajší pocit, ako keď ich vidíte šťastných a pyšných. Je to jeden z najkrajších momentov a som rada, že boli pri tom.“

Zmenili by ste niečo vo svojej kariére, prípadne ľutujete niečo?

„Slovo ľutujem by bol asi silný výraz. Je pár vecí, ktoré si vyčítam a to, že som viac nepočúvala svoje telo a nevedela povedať nie. Bolo nespočetne veľa situácií, keď som mala bolesti, ale ešte nie vo vážnom štádiu a možno by stačil týždeň prípadne dva voľna a bolo by všetko inak.

Ale bola som slabá povedať nie, keď mi hovorili: ,Gina, ešte vydrž. Potrebujeme ťa. Potom si oddýchneš.’ Veľa som zniesla a v konečnom dôsledku som na to doplatila iba ja. Zábavné je, že neviem, či by som sa zachovala inak, pretože som v tomto magor a nedá mi to. Verím, že všetko je, ako má byť a všetko sa deje z nejakého dôvodu…“

 
basket.sk Autorské práva basket.sk a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu basket.sk a uvedených agentúr je výslovne zakázané.