Striedačka Petra Tordu: Ak nebudú deti motivované, odídu nám k iným športom

Publikované: 09.12.2019 Autor: Peter Torda Foto: ilustračné, Ladislav Szibilla

Basketbalový zápas žiakov (Foto: ilustračné)

Po skončení minulého ročníka a mojom návrate domov, do klubu kde som pôsobil posledných pár sezón, som sa zoznamoval s opätovným fungovaním pri mládežníckych družstvách ako aj rozdelením jednotlivých súťaží. Registroval som, že pred sezónou prišlo k reorganizáciám súťaží a priznám sa, že som registroval aj mailovú komunikáciu medzi trénermi a sekretariátom súťaží.

Videl som nespokojnosť trénerov s nastavenými systémami po kategóriu žiakov, ktoré po predchádzajúcej sezóne prešli zmenami. Osobne som tomu nevenoval pozornosť, sús­tredil som sa na trénovanie a stotožňoval som sa s názorom Michala Ondruša, ktorý povedal, že ešte sme to ani nevyskúšali a už to všetko zavrhujeme.

Priznám sa, po prvýkrát som spozornel, keď sme začali hrať aj kategóriu žiakov iba na jeden zápas, nie ako to bolo v predchádzajúcej sezóne dvojzápasovo. Na jednej strane to bolo zaujímavé, pretože som mohol na hráčov tlačiť, aby podali maximálny výkon v jednom stretnutí a nemusel som riešiť, či si budú šetriť sily na druhý duel. Na druhej strane som sám pre seba nadával, nakoľko v našom prípade cestujeme viac ako dve hodiny do Svitu, zápas (4×8 min.) odohráme za 80/90 minút a zasa viac ako dve hodiny ideme domov.

Pripadalo mi to ako zbytočnosť. Druhýkrát som spozornel, keď som dostal vyžrebovanie súťaže žiakov do konca ligy. Družstvá, ktoré nepostúpili do skupiny o 1. až 8. miesto, odohrajú do konca sezóny len 12 zápasov a celkovo 20 za sezónu, kým tímy v skupine 1. – 8. odohrajú o 12 stretnutí viac + duely finálového turnaja. Dvadsať stretnutí počas ročníka nepomôže rozvoju hráčov, ktorí práve zápasovým porovnávaním sa získavajú hernú skúsenosť, ktorá je iná ako 5 proti 5 na tréningu.

Poslednýkrát som spozornel, keď som dostal vyžrebovanie družstva mladších mini basketbalistov (hráči do 10 rokov). Na prvý pohľad to nebolo dobré. Program súťaže 10-ročných a mladších chlapcov so štyrmi zápasmi za deň mi nešiel do hlavy. Bol som zvedavý, ako túto porciu dokážeme zvládnuť. Po prvom turnaji môžem povedať, že táto forma súťaže je nešťastná a vôbec nereflektuje fyziologické osobitosti mladých basketbalistov. V prípade, že nemáte 15 a viac hráčov, dostávate sa do situácie, že niektorí odohrajú maximálny počet minút v zápase (12).

Tí, ktorí ste hrali basketbal, viete, aké náročné je odohrať takýto počet minút pre dospelých v jednom dni, nie pre 10-ročné deti. Nehovoriac, že máte tento turnaj absolvovať v meste vzdialenom niekoľko hodín, kde je čas znásobený cestovaním. V našom prípade sme v sobotu strávili spolu s cestou 11 hodín mimo domu. Systém je nešťastný aj v tom, že medzi stretnutiami nie je priestor na teplý obed, nakoľko 75-minútová prestávka je nedostatočná a povedzme si na rovinu, ani si neviem predstaviť, ako by hráči hrali po „vyprážanom syre s hranolkami“, alebo niečom podobnom.

Peter Torda (Foto: Ladislav Szibilla)

Už medzi zápasmi sme s trénermi veľa debatovali a poviem na rovinu – k tomuto systému je viac negatív ako pozitív. Hrať dva zápasy za sebou je ešte ako tak zvládnuteľné, odohrať po hodinovej prestávke ďalšie dva je hazard so zdravím. Tretí a štvrtý duel bol miestami už iba o motaní sa chlapcov po ihrisku, chybami vyplývajúcimi z únavy a v konečnom dôsledku aj stratou koncentrácie a otázkami typu – koľko ešte budeme hrať? Podobné názory mali aj iní tréneri, ktorí ma v priebehu nedele kontaktovali a popisovali ich skúsenosť po prvých turnajoch. Rovnako neskrývali nespokojnosť so systémom.

Paradoxom vo vyžrebovaní je aj systém súťaží starších mini basketbalistov (pre neznalých sú to hráči do 11 rokov), ktorí hrajú rovnako turnajovým spôsobom s tromi alebo štyrmi súpermi, ale majú na programe iba jeden zápas. Staršia kategória odohrá pri tomto systéme menej zápasov ako mladšia, nehovoriac o tom, že hrať na veľký kôš s loptou č. 6, je pre kategóriu starších mini basketbalistov nezmysel. Podobne je to aj v kategórii mladších žiakov, kde nerešpektujúc fyziologické osobitosti hráčov hráme na veľký kôš s veľkou loptou.

Nedávno som sa na tému náborov a tréningu v najmenších kategóriách rozprával s kolegom futbalovým trénerom. Povedal mi – deti chcú byť úspešné prostredníctvom dávania gólov, v našom prípade košov. Keď im neprispôsobíme pravidlá (veľkosť bránky, výška koša, veľkosť lopty), budú hľadať iný šport, kde sa im bude dariť dávať góly (futbal, florbal, hádzaná) ako sa trápiť s hádzaním lopty do nezmyselnej výšky.

Myslím si, že systém súťaží zhodnotia tréneri negatívne a už teraz je potrebné rozmýšľať nad tým, čím ho nahradiť. Pre príklad netreba chodiť ďaleko. Tak ako som v predchádzajúcich článkoch spomínal fungujúci systém výchovy hráčov v Českej republike, môžeme pokojne prebrať aj ich systém súťaží, ktoré rešpektujú fyziologický vývoj basketbalistov a pokojne hrajú tri roky s loptou číslo 5 a postupne prechádzajú na väčšie rozmery.

 
basket.sk Autorské práva basket.sk a uvedených agentúr. Všetky práva vyhradené.
Opätovné vydanie alebo rozširovanie obsahu tejto obrazovky bez predchádzajúceho písomného súhlasu basket.sk a uvedených agentúr je výslovne zakázané.