To, že na Slovensku máme dlhodobé problémy s výchovou mládeže, nie je tajomstvo. Nehovoríme len o basketbale, ale o športe globálne. Zostaňme však verní športu spod košov a tak musíme poznamenať, že v ženskej extralige máme kluby, ktoré sa snažia tento dlhodobý trend zvrátiť. Jedným z nich je Banská Bystrica. S trénerom Miloslavom Michalíkom sme sa bavili nielen o problematike výchovy mládeže, ale aj o štarte jeho tímu v novej sezóne.

Do novej sezóny ste vstúpili domácou prehrou s Popradom 37:59. To zrejme nebolo to, čo ste očakávali…

„Nová sezóna, nový káder. Ťažko sa mi hovorí o očakávaniach, keď som sám nevedel, do čoho idem. Do sezóny sme vstúpili s tým, že chceme vidieť, ako sa nové hráčky etablujú v lige. Máme ich tam až šesť, k tomu ešte nejaké ďalšie mladé basketbalistky narodené v roku 1999 a 2000. Nevedel som, čo môžem očakávať od tohto družstva, keďže sme ho obmenili a základ postavili z našich radov. Stále sme v štádiu práce a budovania.“

Čo robilo vašim hráčkam najväčší problém?

„Toto družstvo sa musí opierať o tie skúsenejšie dievčatá a tie v tomto zápase bodovo vyhoreli. Nemôžem na mladé hráčky klásť nejaký tlak, pretože tie si na všetko zatiaľ len zvykajú. Trochu som bol sklamaný z úspešnosti a početnosti streľby od tých basketbalistiek, ktoré majú tím ťahať práve bodovo.“

Môžeme povedať, že práve toto sú veci, na ktorých musíte ešte zapracovať?

„Určite. Takisto musíme získať sebavedomie. Najmä mladé hráčky ho potrebujú, aby si aj ony uvedomili, že patria do družstva. Sebavedomie potrebujú v oblasti obranných povinností, ktoré od nich vyžadujeme a ktoré tvoria základ, ale dôležité je najmä v zakončení.“

Pomedzi víťazné zápasy popíjajú Bálintová s Jurčenkovou kávu pri mori

Dnes na vás čaká doma Ružomberok. Aký to bude podľa vás zápas?

„Ja mám stretnutia so silnými družstvami veľmi rád, pretože tieto baby tým pádom nie sú pod absolútne žiadnym tlakom. Aj ony sa proti takémuto súperovi možno trochu uvoľnia, predsa len to už nebude pre ne prvý extraligový duel. Druhá vec je, že aj v predchádzajúcich sezónach sme formu nabrali, keď sme v úvode súťaže čelili trom-štyrom ťažkým súperom, čo sme ešte prakticky vnímali ako formu prípravy. Naozaj sa teším, pretože nemáme čo stratiť a môžeme zistiť, na akej úrovni sme v oblastiach, na ktorých momentálne pracujeme.“

Ružomberok je favorit. Čím však môžete súpera zaskočiť?

„Myslím si, že jedine poctivou obranou, dravosťou, rýchlosťou a drzosťou, pretože basketbalové myslenie sa bohužiaľ nedá získať zo dňa na deň, je to dlhodobý proces.“

Je ťažie hráčky motivovať na papierovo slabšieho alebo skôr silnejšieho súpera?

„Určite na slabšieho, pretože v týchto zápasoch si na seba samé vytvárajú tlak. Ja nie som typ trénera, že im poviem, že toto je stretnutie, ktoré musíme vyhrať. Proces výchovy hráča je v tom, že on vie, čo môže spraviť a dosiahnuť a keď to spraví tak, ako má, tak sa nemá čoho báť. V dueloch, kde sú súperi jednoznačne lepší, sa tento tlak nevytvára a dochádza k akémusi uvoľneniu a prečisteniu hlavy, ako keď sú to zápasy, v ktorých o niečo môže ísť. Všetko je to o nastavení mysle a skúsenosti. Je to proces, ktorý sa nedá naučiť, ale hráč k nemu musí dospieť dlhodobejšie.“

Najlepšiu prácu s mládežou môžeme vidieť práve v Bystrici a Košiciach. Čím to je, že ste v tomto smere úspešní?

„My sme si od roku 2007 stanovili, že pre nás je výchova mladých hráčok ďaleko podstatnejšia, než úspechy v extralige. To berieme ako vrchol. Nikdy sa nám v tomto smere nedarilo, pretože sme hráčky nedokázali udržať a vždy poodchádzali. Koncepcia výchovy tu vždy bola a aj bude. Je to o ochote trénerov, ktorí pochopili myšlienku, že pri družstve nie sú pre nejaké sebauspokojenie a získanie prestíže svojimi vlastnými výsledkami, či už titulmi alebo niečím podobným. Tréner je tam pre deti, aby spravili nejaký progres, vytvorili si vzťah k športu alebo basketbalu, a aby ich zlepšenie bolo z roka na rok. Túto filozofiu sa snažíme dodržiavať už jedenásť rokov.“

Mištinová: Som na seba náročná, v lige nepodceňujeme žiadneho súpera

Manažéri klubov sa zhodli, že problém slovenského basketbalu je v slabej podpore zo strany štátu. Súhlasíte s týmto tvrdením?

„Nerád by som o tom špekuloval. Je to pravda, sami to pociťujeme aj v Bystrici. Podpora štátu nejaká je, ale finančné prostriedky sa zháňajú veľmi ťažko. Dovolím si tvrdiť, že my tu pracujeme s jedným z najnižších rozpočtov v extralige. Dá sa povedať, že každý rok fungujeme v krízovom manažmente a dokážeme niečo z toho produkovať. Ak by sme mali podmienky len rádovo o nejakých desaťtisíc alebo dvadsaťtisíc euro vyššie, tak si viem predstaviť, že by aj v Bystrici bola úroveň lepšia. Druhý uhol pohľadu je infraštruktúra. My zápasíme s telocvičňami a halou a poriadne ani nemáme kultúrne a normálne priestory, aby to malo nejaký význam v nich pracovať. Fungujeme v telocvičniach, v ktorých sa dvadsať či tridsať rokov nič nerobilo. Taká je však realita. Práve toto je nadväznosť na štát, aby sa aspoň on postaral o to, že sa to zmení. Dúfam, že sa to podarí.“

Ženské mládežnícke reprezentačné výbery nefigurujú v elitných kategóriách kontinentálnych šampionátov. V čom je najväčší rozdiel medzi prácou s mládežou u nás a v zahraničí?

„Dlhé roky som bol pri mládežníckych reprezentáciách a aj teraz som. Nechcem, aby to vyznelo, že je to o tréneroch, ale my sa snažíme vývoj hráča stále predbiehať. Nespravíme základné veci, ako viesť deti k športovaniu alebo k základným herným činnostiam. To je náš najväčší problém. Vždy to chceme nahradiť nejakým systémom, či už obranným alebo útočným. S prepáčením sa to snažíme oklamať, ale nedostatky sa vždy prejavia. Možno v tých nižších kategóriách nie, ale od osemnástky až do dvadsiatky určite. Práve v základných herných činnostiach najviac zaostávame za zvyškom sveta. Keď si aj porovnáte hráčky, ktoré hrali teraz v dvadsiatke, tak tie dominantné boli herne a individuálne pripravené ďaleko lepšie ako naše. Znovu sa vraciame k základom, kde to my u detí staviame na nejakej úplne inej filozofii, namiesto toho, aby sme im dali priestor na čo najväčší rozvoj.“

Myslíte si, že sa môže situácia s mládežou v budúcnosti zlepšiť?

„Toto je veľmi ťažká otázka. Po prvé, je to aj systémová chyba v rámci štátu i školstva, že deti nie sú vedené k športu. Sám mám okrem extraligového tímu aj prípravku, kde robíme akúsi basketbalovú predprípravu na prvom stupni a viem, aká je to dennodenná robota presviedčať ľudí, aby deti športovali. Potom vám prídu na tréning, učíme sa chodiť, behať a podobne. Telesná kultúra a pohybový vývoj sú na Slovensku všeobecne zanedbané. To nie je obraz len basketbalu, ale aj ostatných športov. Toto je najväčší problém, že nechceme investovať do telesnej výchovy alebo do telesného vývinu detí. Potom sa nám to v starších kategóriách vráti.“