Redakcia
sport.sk
Pavol Lošonský odchádzal vlani do Anglicka znechutený aférou, ktorá sa okolo neho strhla, keď pre pocit krivdy a problémy v komunikácii s trénerom opustil tábor slovenskej reprezentácie počas rozbehnutej kvalifikácie na ME 2013. V Anglicku však znova našiel radosť z basketbalu a s Leicestrom vyhral, čo sa dalo: majstrovský titul, ligový pohár a aj prvenstvo po základnej časti.
Veľká Británia nepatrí medzi vychýrené basketbalové destinácie, no aj vďaka minuloročnej olympiáde sa tento šport aj na Ostrovoch pomaly derie do popredia.Pavol Lošonskýpopisuje, s akými pocitmi odchádzal:„Keď mi agent prvýkrát spomenul, že Riders majú o mňa záujem, hneď som si zistil, ako si počínajú v lige. Našiel som, že prehrali vo finále s Newcastlom, sledoval som zápas na youtube a hovoril som si, že im chýba šikovný hráč na pozíciu štyri a že by som im vedel pomôcť. Povedal som to aj trénerovi, čo si myslím o finále a že by som im rád pomohol. Že som tímový hráč a chcel by som na začiatku kariéry vyhrať titul. Tímové úspechy by mi isto pomohli sa chytiť.“Príchod mu uľahčil nielen americký kouč Rob Paternostro, ale aj spoluhráči. Aklimatizácia tak bola o kus ľahšia:„Keď som prišiel, hneď som našiel dobrú partiu. Na tréningoch bola s chalanmi zábava, nič nebolo silené alebo predstierané. Už dlho som nezažil, aby ma basketbal tak veľmi bavil. Každý tréning! Pritom všetko, čo sme robili, každý dril, sme brali maximálne seriózne. Boli sme súťaživí a vždy sme chceli víťaziť. Prišlo mi to podobné, ako keď som vyrastal v mládežníckych kategóriách v Pezinku. Presne to tam nechýbalo a aj vďaka tomu som si zamiloval basketbal, keďže som súťaživý typ. V Leicestri mi to pripomenulo staré časy, preto sa mi tak ľahko chodilo na tréningy a preto som mal z basketbalu takú radosť.“Do Anglicka navyše odišiel aj so svojou láskou Júliou, navštevovať ho chodila rodina i kamaráti.
Leicester Riders patrili aj v uplynulých sezónach medzi to lepšie, čo ponúka najvyššia súťaž BBL, no na titul dosiahli až teraz. Lošonský, ktorý ako jeden z mála Slovákov pôsobil na prvodivíznej americkej univerzite a krátko si vyskúšal aj extraligu v drese Spišskej Novej Vsi, vysvetľuje, že za všetkým, čo so spoluhráčmi dosiahli, stála poctivá robota a kouč Paternostro:„Zápasy sme brali od jedného k druhému, čoraz viac sme sa zohrávali, čoraz väčšmi sme si verili. Vyvrcholilo to, keď sme postúpili do finále Britského pohára. Mali sme spoločné sedenie deň pred finále. Tréner nám prízvukoval, že sme sa neprišli len zúčastniť, prišli sme si po trofej. Získali sme ju, a to výrazne pozdvihlo naše sebavedomie. Už sme vedeli, že dokážeme zdolať každého súpera.“Z Leicestru sa tak stal obávaný tím. V lige, ktorá je známa veľkým množstvom atleticky dobre vybavených hráčov, sa Riders presadili aj vďaka ešte lepšej fyzičke a vytrénovanosti. Dvadsaťpäťročný odchovanec pezinského basketbalu, ktorý pred odchodom do zámoria, kedysi pôsobil aj v Trnave, hovorí:„Súperi proti nám neradi hrávali, lebo vedeli, že hráme celých štyridsať minút. Mohli sme po prvom polčase prehrávať aj o dvadsať bodov, ale protivník si musel byť vedomý, že keď sa dostaneme do štvrtej štvrtiny, budeme ho valcovať. Viaceré stretnutia sme vyhrali, keď sme v poslednej perióde zmazali desať či pätnásťbodové manko. Súper často ani nevedel, odkiaľ to prišlo. Ale prišlo to a odrazu sme ho dostali pod tlak.“
Zaujímavou kapitolou je aj spolupráca s koučom Robom Paternostrom. Štyridsaťročný rodák z amerického Waterbury v štáte Connecticut, ktorému v žilách koluje aj talianska krv, si ako tréner vybudoval solídne renomé, no zároveň má povesť búrliváka. Že je skutočný živel, potvrdzujú aj slová jeho zverenca Lošonského, ktorý si však spoluprácu s Paternostrom nevie vynachváliť:„Je veľmi emotívny, výbušný, ale povahovo mi vyhovoval. Oslovoval som ho ,tréner´, aj keď mi navrhol, nech ho volám krstným menom. Páčilo sa mi, že nás bral ako seberovných, ako partnerov. Počas zápasov, samozrejme, vládla disciplína a mali sme rešpekt. Aj keď na nás veľakrát vybuchol a cez polčasovú pauzu na nás vedel poriadne nakričať, po skončení zápasu to bolo o inom. Veľmi sa o nás staral. Ak sa niekomu niečo stalo, okamžite sa zaujímal, či netreba vybaviť špecialistu, rehabilitáciu alebo regeneráciu. Ak sme mali nejaký problém s manažérom, alebo bolo treba niečo vyriešiť, okamžite zdvihol telefón a nezdráhal sa vybaviť veci za nás. Mal s nami veľmi dobrý vzťah, a to ešte posilnilo našu tímovú súdržnosť. Vedel som, že tréner nás neberie iba ako hráčov, ktorí preňho musia vyhrávať zápasy, ale považoval nás za kamarátov.“
Lošonský na adresu svojho kouča ešte dodáva:„Ostatní tréneri v Anglicku ho nemajú príliš v obľube pre jeho temperament. Sú to väčší ,kluďasi´, kým kouč Paternostro je výbušný. Páčilo sa mi, ako do toho dával srdce a bojoval za nás. Často nás tak namotivoval a vyhecoval, že sa nedalo zabudnúť, o čo hráme. Pôsobenie pod ním beriem ako zaujímavú skúsenosť a považujem ho za jedného z najlepších trénerov, s ktorými som doteraz spolupracoval.“
Prekvapí, že Riders, aj keď sú profesionálny tím, netrénovali dvojfázovo. Kouč Paternostro však napriek tomu dával zverencom poriadne zabrať:„Trénovali sme len raz za deň, od desiatej do dvanástej. Potom prišla na rad posilňovňa. Počas toho dvojhodinového tréningu sme neuveriteľne makali. Úprimne? Myslím si, že som bol možno v lepšej kondícii ako na univerzite. Veľmi veľa drilov bolo formou súťaže, tiež sme skúšali rôzne herné prvky. Nabehali sme sa hore-dole a tým sme naberali kondíciu. V Spišskej som zažil neustále sa opakujúce drily, vopred som vedel, ako budú vyzerať tréningy od pondelka až do piatka. V Leicestri to bolo iné, často sa to menilo. Navyše tým, že s chalanmi sme boli spolu len raz za deň, nehrozila ani ponorková choroba.“
Keďže Británia je pre slovenských fanúšikov terra incognita – zem nepoznaná, a to isté platí aj pre znalosti anglických fanúšikov o slovenskom basketbale, Lošonský musel nespočetnekrát odpovedať na otázku, aby porovnal basketbal v týchto dvoch krajinách. Ani my sme ho neušetrili:„Často som sa nad tým zamýšľal. Niektoré podmienky som mal lepšie na Slovensku v Spišskej Novej Vsi, no väčšinu v Anglicku. Keby som to mal konkretizovať, nie všetky tímy tam majú veľký rozpočet a krásnu halu pre dve či tritisíc ľudí. My sami sme mali pomerne malú halu s asi tisícovou kapacitou. Tréner nám však vysvetlil, že to bude naša výhoda a súperi k nám budú chodiť neradi. Zvykli sme si a skutočne, súperom sa k nám nechcelo príliš chodiť. Pýtal som sa aj kamaráta Petra Šimka, ktorý pôsobil v Surrey Heat a potvrdil nám, že našu halu ozaj nenávideli, lebo sa tam ťažko hralo. Boli v nej tvrdé obruče, diváci veľmi blízko palubovky. Keď tisíc ľudí vrieska a povzbudzuje tak tesne pri ihrisku, súpera to skutočne dokáže dostať pod tlak,“hovorí mladý basketbalista.
Následne porovnáva materiálne zabezpečenie i mentalitu funkcionárov:„Plat mi chodil na deň presne, nikdy nemeškal. S tým absolútne neboli problémy! K dispozícii sme mali auto, kompletne vybavený apartmán. Keď sa niečo pokazilo, alebo bol iný problém, okamžite sa to riešilo. Do troch dní bolo všetko vybavené. Nemuseli sme myslieť na nič iné, mohli sme sa sústrediť len na basketbal. K dispozícii bol kondičný tréner, iontové nápoje, posilňovňa. Regenerácia bola vynikajúca. Mali sme na každom tréningu fyzioterapeutku, neustále poskytovala masáže. Pripravený bol aj chiropraktik. Na Slovensku, ak sa hráč zraní, pošlú ho do nemocnice a už začnú riešiť, koľko mu strhnú z platu, ak nebude hrávať. V Anglicku to bolo viac o tom, že klub chcel, aby sa zranený hráč úplne uzdravil a mohol ešte pomôcť klubu. Ja som bol tiež zranený mesiac a pol.“
Veru, zranenie chrbta sa nevyhlo ani Lošonskému. Prístup trénera i klubového manažmentu však v ňom zanechal dobrý dojem:„Tréner so mnou neustále komunikoval, no nevyvíjal na mňa žiadny nátlak. Skúsil ma postaviť do zápasu, či už môžem. Zabolelo ma to a už ma viac nepostavil, nenechal ma, aby som sa trápil. Vtedy mi možno trochu padli štatistiky, ale na to som sa nikdy nepozeral. Chcel som, aby tréner vedel, že ak môžem tímu pomôcť hoci len desiatimi minútami, rád ich odohrám. Tréner si to cenil a doprial mi toľko času, koľko som potreboval.“
Aj keď sa o Angličanoch často hovorí ako o pomerne chladných ľuďoch, ktorí si držia odstup, Lošonského skúsenosť je presne opačná:„V Leicestri je klub založený na blízkych, takmer rodinných vzťahoch. Počas prvého exhibičného zápasu nám, novým hráčom, tréner prízvukoval, aby sme po zápase chvíľu zostali s fanúšikmi. Ja som zotrval asi hodinu a pol! Bol som prekvapený, že ľudia chodili za nami a chceli nás spoznať. Často im bolo jedno, ako sme zahrali, pýtali sa ma, ako to vidím, ako sa mi páči v Leicestri, chceli, aby som porovnal basket tam a inde. Aj na ulici ma veľa ľudí pristavilo, alebo sa pri mne zastavilo v obchode.“
Lošonského však záujem fanúšikov neobťažoval. Naopak, celkom sa z neho tešil:„Prišlo mi to také milé. Mal som zápasy, ktoré mi nevyšli, bol som naštvaný, chcel som čo najskôr zdrhnúť do šatne a pod sprchy. Ale keď sa za mnou rozbehli deti a chceli fotky, autogramy a usmievali sa na mňa, nedalo sa odísť. Často som úplne zabudol na nevydarený duel a až doma som si to celé prehrával, že nás nebrali iba ako basketbalistov, ale ako normálnych ľudí, ako kamarátov. Páčilo sa mi, že aj keď nám niečo nevyšlo, tak nás neprestali obdivovať a podporovať. Veľa fanúšikov s nami cestovalo aj na stretnutia vonku. Všimol som si, že na Slovensku má podobne dobré zázemie Komárno. My sme mali aj v klubovom autobuse vyhradených zopár miest pre tých ,naj´ fanúšikov.“
Aj dlho po skončení ročníka je mladý Slovák v kontakte s fanúšikmi Riders. Najčastejšie sa ho pýtajú, či už podpísal nový kontrakt a kedy sa vráti. On však prezrádza, že by rád vyskúšal čosi nové. V spolupráci s francúzskym agentom si hľadá „robotu“ na opačnom brehu Lamanšského prieplavu. Nezatracuje však ani možnosť, že sa napokon vráti do Leicestru.
Reprezentácia? Mám svoju hrdosť!
Špeciálnou kapitolou je vzťah Pavla Lošonského k reprezentácii. Do seniorského výberu ho pozývali už tréner Milan Černický i jeho nástupca František Rón. Lošonský sa však v národnom tíme nikdy príliš neohrial, pre školské povinnosti musel už v auguste cestovať za oceán. Vlani sa individuálne pripravoval už od mája a veril, že snaha sa mu vyplatí. Frustrácia a nezhody s trénerom Petrom Bálintom napokon spôsobili, že využil menšie zdravotné problémy, ktoré ho postihli počas kvalifikácie a národný tím opustil. Tento rok už reprezentáciu nevedie Bálint, ale Miroslav Grznár a ten sa dušoval, že chce stavať na kvalitných mladých basketbalistoch, medzi ktorými nezabudol menovať ani Pavla Lošonského.
Aj keď vlaňajšie sklamanie už dávno prebolelo, tento rok pozvánku neprijal. Na rovinu vysvetľuje, prečo:„Celý rok som uvažoval, či ma vôbec pozvú, či po minulom lete príde pozvánka. Uvažoval som aj o mojom stanovisku, či pôjdem, alebo nepôjdem. Keď som si však spomenul na minulé leto, ako to celé vyzeralo, ako sa zachoval tréner Bálint a ako to nakoniec dopadlo… Mám svoju hrdosť. Bolo to sklamanie aj pre mojich rodičov, lebo ma vždy tlačili, aby som chodil reprezentovať. Slovensko je malé, nemá zas toľko basketbalistov a ja by som vedel pomôcť. Nebudem sa však vyhovárať, vymýšľať si zranenia. Poviem to tak, ako sa veci majú, že po minulom lete nemám tento rok záujem. Vlani mi povedali, že som poškodil dobré meno slovenského basketbalu a mám byť rád, že som nedostal pokutu. Zostali len články a reči, po ktorých ešte aj dnes nado mnou niektorí ľudia krútia hlavou.“
KTO JE PAVOL LOŠONSKÝ NARODENÝ: 23. júna 1988 v Bratislave. VÝŠKA: 203 cm. HMOTNOSŤ: 105 kg. POST: krídlo (pozície 4 a 3). KLUB: naposledy Leicester. PREDCHÁDZAJÚCE PÔSOBISKÁ: Spišská Nová Ves, University of California – Irvine, Butte CC, Trnava, Pezinok.
Komentáre k článku