Ponuka je na stole. Už nemôžeme cúvnuť. Treba zobrať zodpovednosť do vlastných rúk, potlačiť svoje ego a rozhodne ísť do toho. Prípadne ju zmiesť zo stola, strčiť hlavy do piesku a ďalších dvadsať rokov čakať na podobnú šancu. Taký je náš pohľad na ponuku českej strany ohľadom spoločnej súťaže basketbalistov.
Šestnásť tímov v súťaži a pomer desať ku šiestim. Je to veľa alebo málo? To nechceme hodnotiť. Lepšiu ponuku však nedostaneme, a preto musíme brať, čo je v košíku. Bolo by riešením hrať ligu s osemnástimi alebo dvadsiatimi klubmi? Nemecko pri päťkrát väčšom počte obyvateľov a iných ekonomických predpokladoch má v najvyššej súťaži osemnásť tímov.
Prečo o tom píšeme? Podstatná je kvalita a o tú ide aj pri návrate k federálnej súťaži. Všetci hovoríme, že dnešný basketbal nie je o výbere, ale nábore. Tak nerobme to isté v tomto prípade. Ak chceme vytvoriť nový projekt, ten musí mať zmysel. Nebudeme predsa novú súťaž hrať len preto, aby sme ju hrali. Na Slovensku zostanú bokom štyri kluby. Aj opačná strana však musí v tomto smere urobiť kompromisy. Najmä, keď sa začína hovoriť o návrate basketbalových bášt Brna a Nového Jičína.
Poďme späť k podstate. Ani nám nie je ľahostajný osud zostávajúcich štyroch. Áno, máme záväzky voči všetkým klubom, sponzorom a fanúšikom, ktorí podporujú basketbal na extraligovej úrovni. Nemôžeme obetovať kvarteto na úkor šestice. Máme však aj zodpovednosť voči slovenskému basketbalu a budúcim basketbalovým generáciám. Taktiež odmietnutie veľkorysej ponuky nie je východiskom. Cestu treba hľadať inde. Kde? Je tu jediná možnosť. Musíme vytvoriť súťaž, ktorá bude mať vážnosť niekdajšej národnej ligy. Dnešná I. liga je žiaľ na úrovni mestskej ligy. Možno tu vznikne priestor aj pre mládežnícke rezervy klubov hrajúcich v nadnárodnej súťaži. Klubov, ktoré to s basketbalom myslia smrteľne vážne.
Náš basketbal potrebuje impulz, a tým je ponuka českej strany. Nebuďme provinční a dajme si pred seba vyššie ciele. Opýtajme sa. Kedy sme naposledy uhrali niečo v pohárovej Európe? Ako sú na tom seniorská a mládežnícke reprezentácie? Koľko hráčov sme vychovali v posledných desiatich rokoch? Rančíkovcov, Beťka, Gavela! Omyl. Posledný menovaný je od pätnástich rokov v Nemecku a predchádzajúci vyšli z amerických univerzít.
Preto si všetko poriadne premyslime. Hľadajme východiská a nie prekážky. Skúsme opäť nechať svoje ego doma…
Komentáre k článku