Tesne pred kvalifikačnou obrátkou majú zverenci trénera Petra Bálinta na svojom konte veľkú nulu. Čo je však horšie, slovenský basketbal ponúkol médiám ako na podnose ďalšiu kauzu, ktorá iba dokresľuje situáciu v hnutí.
Stav v mužskej reprezentácii je neúnosný a výroky zainteresovaných to iba potvrdili. Nebudeme ukazovať prstom na vinníka, pretože kto ste bez viny, hoďte kameňom. Dajme si však dokopy, čo bolo povedané ohľadom odchodu dvojice zbehov Sedmáka a Lošonského.
„Musím zopakovať to, že od začiatku som povedal, že chcem pracovať s hráčmi, ktorí túžia reprezentovať Slovensko. Preto som akceptoval ospravedlnenia bratov Rančíkovcov a iných,“ poznamenal tréner Peter Bálint, ktorý mimochodom o pár hodín skôr skonštatoval: „Reprezentácia nie je holubník. Lošonský svojvoľne opustil tréningový kemp a budeme to riešiť.“
Tak ako to máme chápať? Náš pohľad je jednoznačný. Slovenský mužský basketbal je na dne. Stačí pohľad na tabuľky kvalifikácie. Okrem relatívne silného Portugalska majú nulu na svojom konte doslova basketbaloví trpaslíci ako Luxembursko, Cyprus, Holandsko, Albánsko a Bielorusko. Práve preto nie je čas na babské prekáračky. Kto môže reprezentovať, mal byť v národnom drese. Je jedno, či sa volá Rančík, Čekovský, Lošonský alebo Ulman. Pre všetkých týchto chlapcov by to mala byť česť, ale aj povinnosť. Načo potom máme pravidlá FIBA, ktoré hrozia hráčom až niekoľkomesačným dištancom. Neviem si predstaviť, že hráč povolaný do futbalovej reprezentácie prinesie „ospravedlnenku“ odniekiaľ. Na každom zraze rozhoduje o zdravotnom stave lekár tímu a všetci sa tomu musia podriadiť. Aj keby mal ísť hráč z Košíc na otočku na zraz do Bratislavy.
Chyba druhá. „Nečakali sme takéto reakcie hráčov a budeme ich riešiť na výkonom výbore. Od všetkých hráčov požadujeme písomné stanovisko k ich rozhodnutiam a podľa neho budeme ďalej postupovať,“ povedal prezident asociácie Jaroslav Janáč. Dnes už ťažko chytať zajaca za chvost. Podobné praktiky nie sú novinkou v slovenskom basketbale, a nielen na Slovensku. Hoci má dnešné vedenie SBA dosť problémov s ustátím ťažkej ekonomickej situácie, reprezentácia krajiny je to najdôležitejšie, čo má vo svojom portfóliu. Práve tu môžu ako bumerang dostať otázku, načo sú vám dotácie, keď z národných tímov sa stáva dobrovoľný podnik. Dnes ťažko plakať nad rozliatym mliekom. Muži mali po rokoch šancu zmerať sa s európskou elitou a naložili s tým po svojom. To sa už nesmie opakovať.
A teraz dvaja previnilci. Jeden sa v reprezentácii necítil dobre. Nechcel riskovať, že do klubu sa vráti psychicky zlomený. Ani druhému sa údajne nepáčila pozícia v tíme a post, na ktorom nastupoval. Teraz budem možno viac osobný, ako sa patrí. Nastavte si však zrkadlo. Dovolili by ste si niečo podobné vo svojom klube? Asi nie. Mnohí snívajú, že oblečú reprezentačný dres a nikdy sa im to nepodarí. Vy môžete odohrať hoci možno len pár minút proti Teodosičovi, Krstičovi, Casspimu a ďalším, ale je vám to málo. Ak máte na jazyku odpoveď, ale klub ma platí, nechajte si to radšej pre seba. Spŕška ďalších argumentov by vás totiž iba zahanbila. Veľmi dobre poznáme vzťah ruských hokejistov k reprezentácii, ktorí dali svojim zamestnávateľom jasne najavo, čo je pre nich „zborná“. A nechoďme ďaleko, stačí jedno meno – Anton Gavel.
Poďme však k podstate problému. Kto je vinný? Stop! Nehľadajte obeť. Dopadli by ste rovnako, ako keby ste chceli zistiť, či bola skôr sliepka alebo vajce. Každý si urobí vlastný názor, ale toto sa už nesmie opakovať. Všetci sa musia začať správať dospelo a zodpovedne voči všetkému okolo seba, voči slovenskému basketbalu. Hráči zneužijúci niekoľko dní trvajúci návrh obmedzenia na šesť legionárov, aby si prilepšili platy, ale aj funkcionári hazardujúci s budúcnosťou slovenského basketbalu. To je však už iný príbeh…
Komentáre k článku