V profesionálnych športoch sú odmenení tí, čo víťazia. Či už pohárom, individuálnym ocenením alebo aspoň tučným šekom pripojeným k päťročnej zmluve s dobrým tímom. NBA nie je výnimkou a ešte stále je najvýraznejšou štatistikou udávajúcou kvalitu tímu pomer výhier k prehrám. Primitívny princíp hrám basketbal, teda chcem vyhrať basketbal (René Descartes) pochopí aj dieťa. Prečo sa teda toľko hovorí o tom, že tímy v NBA dobrovoľne prehrávajú?
Vezmite deti na basketbal! Alebo radšej nie…
Predstavte si, že ste fanúšik Minnesoty. V apríli v roku 2006 vezmete z vešiaka svoju obľúbenú šiltovku s logom Wolves, na ruku navlečiete tú gigantickú rukavicu so vztýčeným ukazovákom a zo stola schmatnete lístky na nie veľmi atraktívny súboj s Memphisom. Vám je jedno, či sú to Grizzlies alebo Lakers (v 2006-tom boli Lakers jednými z favoritov na titul, akokoľvek nereálne to dnes znie), ste svojmu tímu verný a radi ho podporíte proti akémukoľvek súperovi. Podporíte ho, pretože dúfate, že vyhrá. Aké by bolo potom vaše prekvapenie, keby ste zistili, že váš tím vlastne vyhrať nechce? Že Timberwolves potrebujú prehru, aby sa udržali v skupine desiatich najhorších tímov NBA, a tým pádom si uchránili „draft pick“, ktorý by v opačnom prípade skončil v rukách Clippers? A vaše prekvapenie by sa zdvojnásobilo, keby ste zistili, že ani hosťujúci Memphis nemá o víťazstvo záujem, keďže s prehrou sa prepadne na šiestu pozíciu a dostane Denver, ktorý je prijateľnejším súperom ako Dallas. Takže ste vlastne prišli na zápas, v ktorom chcú oba tímy prehrať. Čo urobíte? Budete skandovať meno súpera? Alebo slogan : „Pusti kôš! Pusti kôš!“? Neboli by ste tak trochu sklamaní nechuťou vašich obľúbencov?
Jeden krok späť znamená tri kroky dopredu
Taktika cieleného prehrávania sa vo všeobecnosti nazýva „tanking“. Aj keď príklad je z roku 2006, o tankingu sa začalo hovoriť v poslednom období vďaka viacerým priznaniam a hlavne nadchádzajúcemu draftu, ktorý vyzerá najsľubnejšie za posledné roky. Bývalý manažér Raptors Bryan Colangelo sa verejne priznal, že počas sezóny 2010–2011 tankoval. Dôvod? Nižšia priečka v tabuľke, a tým pádom väčšia šanca na vysoký draft pick. Je váš tím priemerný a vysoké platy s dlhými kontraktmi hráčov vám bránia priviesť do kádra nové posily? Skúste tanking! Zlé výsledky tých lepších basketbalistov odplašia aj samé a ostane vám jednak miesto v platovom strope a ešte k tomu aj šanca na získanie talentovaného mladíka do vašich spraných, prehrami zjazvených farieb. Colangelo posadil hlavnú hviezdu Toronta, Chrisa Bosha na lietadlo do Miami a odmenou mu bolo piate miesto v draftovom poradovníku. Ako sám povedal, nikdy vtedajšiemu trénerovi Trianovi nepovedal, aby prehrával zápasy. Iba mu nedal materiál v podobe hráčov, s ktorými by mohol kouč praktizovať úspešný basketbal. Výsledkom bola sezóna s 22 víťazstvami a 60 porážkami a spomínaný draft pick, ktorý premenili do podoby Jonasa Valanciunasa.
Na koho hádzať vinu?
Vieme, že hráči prehrávať nechcú. Každý s mentalitou športovca by radšej týždeň jedol zapekanú brokolicu, ako by mal prehrať dôležitý zápas. Byť atlétom znamená celý život (alebo aspoň tú časť, ktorá stojí za to) stráviť v snahe byť najlepším. Prekonávať limity, stanovovať osobné rekordy a hlavne vyhrávať so svojimi spoluhráčmi sú faktory okupujúce vrchné priečky na rebríčku hodnôt športovca. Tréneri sú na tom podobne a ani jeden si do životopisu nechce písať, že bol úspešný v „nechávaní súpera vyhrať“. Pozornosť sa teda upiera práve na manažment klubov, ktorý má vo výmenách, zmluvách aj draftoch konečné slovo. Generálny manažér so svojimi podriadenými nemá mentalitu víťaza a športovca, ale biznismena. Ak sa od neho očakáva, že tím v jeho rukách dostane do play-off, urobí pre to všetko. Ak od neho chcú, aby priniesol do tímu veľké hviezdy a zbavil sa tých starých, bez ohľadu na srdcia fanúšikov či samotných hráčov premiešava súpiskami, aby vyhovel svojim nadriadeným. A keď dostane zmluvu na tri roky a požiadavku, aby za toto časové obdobie dostal tím do elitných vôd, môže sa o to pokúsiť viacerými spôsobmi. Môže angažovať veteránov so zvučnými menami, snažiť sa priviesť jednu obrovskú superstar za cenu dvoch – troch menších hviezd, alebo môže začať tankovať. Prvú sezónu jeho tím skončí posledný, zbaví sa dvoch dobrých hráčov a získa za nich draft picky. Ale dva roky po tom môže disponovať mladým, dynamickým hviezdnym kádrom, ktorý z ničoho nič robí obrovské problémy aj najväčším favoritom. Cesta bola tŕnistá, ale ovocie sladké a zaslúžené. Robí teda manažér zle, ak sa touto cestou dopracuje k úspechu?
Fanúšikovia športu vám povedia, že jednoznačne. Všetky tie hodiny v hľadisku či pred obrazovkou, všetky tie peniaze utratené na lístky či reklamné predmety predsa neutrácajú na to, aby videli svoj tím prehrať. Ale na druhej strane, nie je lepšie pár tragických sezón prehrýzť a na to dobré si počkať? Viete, že váš tím skončí na posledných postupových play-off priečkach a pravdepodobne vypadne hneď v prvom kole s Heat či Oklahomou. Prečo to tentoraz nevzdať, stiahnuť sa do úzadia a o pár rokov sa z tieňa vrátiť s dvojnásobnou palebnou silou?
Pretože šport sa hrá pre fanúšikov. Je to skvelý biznis, je to spôsob ako zaangažovať neprispôsobivých občanov, ale hlavne je to šport. Je to vášeň, vec cti, niečo, kvôli čomu nespíte, aby ste videli svoj tím. Na stenách máte plagáty hráčov, na aute logá svojho tímu, a v mysli nadchádzajúci súboj proti rivalom. Chcete vyhrať. Ak idete na zápas a váš tím prehrá, ste sklamaný, ale ďakujete hráčom za odhodlanie a snahu. Pretože hrajú pre vás. Pre vás a desaťtisíce ďalších ľudí v hľadisku alebo pred obrazovkou. Výhra, prehra, remíza, ste so svojím tímom na jednej lodi a tešíte sa či plačete s ním. Preto je tankingzlý. Poctivá výhra teší, poctivá prehra bolí. Ale úmyselná prehra, prípadne dopredu naplánovaná výhra? Hanbíte sa. A ak existuje pocit, ktorý by šport nemal v človeku vyvolať, je to práve hanba.
Komentáre k článku