Redakcia Basket.sk
sport.sk
Reprezentácia mužov má za sebou päticu prípravných stretnutí. Ani raz nezvíťazila, a tak zatiaľ najlepším výsledkom bola mierna prehra 76:82 s Estónskom.
Negatívne nálady medzi fanúšikmi zatiaľ nie sú nijako dramatické, no obracajú sa voči tým hráčom, ktorí pozvánku do reprezentácie prijali i proti tým, ktorí ju odmietli. Lenže ruku na srdce: naozaj sa môžeme hnevať na hráčov, jedných či druhých? Nemala by verejnosť namieriť svoje invektívy niekde inde? Nejde nám o polemiku, na tú ešte bude čas. Domnievame sa, že ak niekto chce kritizovať reprezentantov i „nereprezentantov“, mal by poznať i druhú stranu mince.
VLASTNÉ DOBRO
Hráči pri rozhodovaní sa, či pomôžu reprezentácii, zväčša zohľadňujú štyri dôležité aspekty. Nazvať ich môžeme ako chceme, ide najmä o obsah. Sú to: ochrana vlastných záujmov; personálne zloženie kádra a realizačného tímu; kvalita zázemia, respektíve materiálne zabezpečenie a športová výzva. To akiste potvrdí každý, kto stál pred voľbou, či obetuje leto plneniu reprezentačných povinností.
Zásadný rozdiel medzi basketbalistami a napríklad hokejovými či futbalovými reprezentantmi tkvie v dĺžke kontraktov a právnej ochrane. Kým tí druhí podpisujú zväčša viacročné zmluvy, pod deravými košmi sú najbežnejšie zmluvy na jednu sezónu, či menej. Ak sa napríklad futbalista chránený platnou zmluvou zraní, nemusí sa príliš obávať o svoju budúcnosť. Ak sa to isté stane počas plnenia reprezentačných povinností basketbalistovi, môže zostať aj rok bez roboty. Na dôvažok, kto si pri pretlaku lacných cudzincov naňho po rok trvajúcej maródke spomenie, aby mu ponúkol kontrakt?
Ak má teda hráč riskovať svoju budúcnosť, malo by sa mu dostať patričnej úcty. Jej prejavom je aj utvorenie žičlivého prostredia z morálnej i materiálnej stránky.
ĽUDIA OKOLO
Ťažko si spomenúť, že by niekedy niekto odmietol dres s dvojkrížom na hrudi pre animozity so spoluhráčom. Oveľa delikátnejší je z tohto pohľadu vzťah hráčov a trénera. Hoci sa nestáva často, aby podobne ako vlani Pavol Lošonský a Peter Sedmák, predčasne opustili reprezentáciu hneď dvaja hráči, ktorí už pre nezhody nedokázali normálne komunikovať s koučom a ďalší ich spoluhráči o odchode uvažovali, faktom zostáva, že pri rozhodovaní adeptov na najcennejší dres dosť zaváži, či si dokážu predstaviť spoluprácu s reprezentačným koučom. Ak ide o rešpektovaného odborníka, ktorý im má čo dať, idú si niektorí priam nohy polámať.
Aj slovenský basketbal takú situáciu nedávno zažil. V roku 2010 prevzal opraty český tréner František Rón a sotva sa našiel niekto, kto by nereflektoval na jeho pozvánku. Pravda, bola to aj zhoda okolností, že sa v tíme po rokoch zišlo to najlepšie, čo slovenský basketbal ponúka, vrátane bratov Rančíkovcov.
Z tohto pohľadu má kouč Miroslav Grznár nevýhodu. Hoci nie je vnímaný negatívne ako jeho predchodca, pre mnohých skúsených harcovníkov je veľkou neznámou. Tí mladší ho poznajú lepšie, lebo mnohých viedol v mládežníckych výberoch.
ZÁZEMIE
Reprezentácia je vecou cti a nik si nechodí cez leto do národného tímu zarobiť. Naopak, hráči a tréneri často míňajú vlastné peniaze. Je však nedôstojné, ak nedostanú včas vyplatené ani len cestovné náhrady, ktoré im patria. Ešte nedôstojnejšie je, ak napríklad nafasujú ponožky k dresom s dôvetkom, že po skončení kvalifikácie ich musia do poslednej vrátiť. Príde vám to ako fikcia? Lenže nie je! Čosi také sa v (nedávnej) minulosti skutočne stalo. Predstavte si, aké pocity to vyvolá v profíkoch, ktorí sú z lepších klubov zvyknutí na celkom iné zaobchádzanie. Na čosi také sa nezabúda!
Potom neprekvapí, keď jeden z najperspektívnejších slovenských hráčov podmieni svoju účasť v reprezentačnom kempe prítomnosťou fyzioterapeuta! Čosi také ako fyzioterapeut, masér a lekár by predsa malo byť samozrejmou súčasťou realizačného tímu každého lepšieho klubu, nieto reprezentácie.
Aj keď dnes možno chlapcom na sústredeniach v Banskej Bystrici nič nechýba – aspoň sa zatiaľ nik nahlas nesťažoval, nič to nezmení na zlom pocite, ktorý si pre mizerné podmienky viacerí basketbalisti odnášali z minulých reprezentačných sústredení. Azda vrcholom bol rok 2011, keď sa našli prostriedky len na jediný týždeň prípravy! Aj to iba vďaka úpornej snahe vtedajšieho kouča Róna.
VÝZVA
Isto sa ľahšie zháňajú do košiara „ovečky“ trénerovi španielskej, či ruskej reprezentácie. Neustále siahať na tie najvyššie méty, hrať o medaily, získavať tituly – to je sen azda každého športovca. Pre čosi také sa oplatí obetovať rok čo rok leto a riskovať zranenia.
Napĺňanie smelých ambícií je však priamo závislé práve na predchádzajúcich faktoroch: personálnom obsadení a materiálnom zabezpečení. Ani výrazná finančná injekcia nedokáže okamžite odstrániť následky dlhodobého nekoncepčného vajatania. Cesta za úspechom sa totiž začína kdesi na spodku pyramídy pri koncepčnej práci s mládežou. Plody takejto práce si dnes užívajú nielen tradičné veľmoci, ale aj predtým „nebasketbalové“ krajiny ako Švédsko, či napríklad Fínsko alebo Belgicko. O susednom Česku nehovoriac. A Slovensko? Škoda reči.
RESUMÉ?
Je kruté tvrdiť, že do reprezentácie sa dnes už dostane všetko, čo má ruky a nohy. Nie je to tak! Aj keď už niet príliš z čoho vyberať, hráči, ktorí sa pripravujú v Banskej Bystrici, podriadili všetko jedinému cieľu – dôstojne reprezentovať Slovensko. Zaslúžia si skôr rešpekt ako hlúpe posmešky. To však neznamená, že tí, ktorí odmietli reprezentovať – a bolo ich tento rok opäť hojne, si rešpekt nezaslúžia. Veď kto z nich na to nemal dobré – hoc „len“ osobné – dôvody?
NEPRIŠLI
Nevedno presne, koľko hráčov odmietlo tento rok reprezentovať z viac či menej vážnych dôvodov. Podľa našich informácií, z basketbalistov, o ktorých prejavili tréneri Miroslav Grznár a Karol Kučera záujem, sa ospravedlnili bratia Martin a Radoslav Rančíkovci, Peter Sedmák, Pavol Lošonský, Dušan Pandula, Roman Marko, Marek Kozlík, Lukáš Dubovský, Martin Miklóšik, Jozef Vojtek, Otto Ulman, Maroš Rendla a zrejme aj viacerí ďalší. Medzi najčastejšie dôvody patrili zdravotné problémy.
Komentáre k článku