Redakcia
sport.sk
Sotva niekto presne spočíta, koľko amerických basketbalistov sa premlelo v extraligových kluboch. Niektorí zažiarili a stali sa miláčikmi publika, in? veľa vody nenamútili a odišli rýchlo a potichu.
V poslednom období sa však bez Američanov nezaobišiel žiadny extraligista. Stále nové a nové tváre mieria na Slovensko. Čo ich sem priťahuje? Mnohí z nich sú prínosom pre kluby, ktoré ich zamestnávajú, ba aj pre extraligu, keďže do nej prinášajú dynamiku, dravosť, agresivitu i celý rad ďalších atribútov. Môžu však byť prínosom aj pre náš mužský basketbal ako celok? Produkt skvelého systému Kde sa berú všetci tí Američania, ktorí každoročne prúdia do Európy? Na to existuje jednoduchá odpoveď: produkuje ich systém, ktorý združuje univerzity do National Collegiate Athletic Assiociation (NCAA). Drvivá väčšina z basketbalového importu si prešla týmto systémom, najmä najvyššou úrovňou – prvou divíziou, ktorá aktuálne združuje 340 škôl. Tie poskytujú talentovaným basketbalistom, ktorých si vyhliadnu už na stredných školách, športové štipendiá. Každá univerzita môže „živiť“ trinásťčlenný kolektív. Hráči však musia popri športových výsledkoch dosahovať aj stanovený prospech. Okrem toho sú limitovaní v rôznych marketingových a obchodných aktivitách, aby bol zaručený ich status „amatérskych“ športovcov. Talenty v tomto systéme dostávajú priestor na hráčsky rast pod vedením kvalitných trénerov. Hráči na školách pôsobia obvykle štyri roky, výnimkou je len hŕstka najlepších, ktorých zlákajú vyhliadky na lukratívny kontrakt a predčasne sa rozhodnú skúsiť šťastie na drafte do NBA. Väčšina si profesionálny angažmán začne hľadať až po skončení školy. V číselnom vyjadrení to znamená, že každá z 340 univerzít každoročne vyprodukuje priemerne troch hráčov. Dovedna teda ide o vyše tisíc basketbalistov ročne len v prvej divízii! K tomu prirátajme ešte etablovaných veteránov, často so skúsenosťami z NBA. Dopyt na americkom hráčskom trhu, ktorý tvorí 30 tímov NBA, sedemnásť klubov vo „farmárskej“ D-League a ešte nejaké celky združené v málo atraktívnych druhoradých ligách, nemôže takýto príval hráčov absorbovať. Tí sa, logicky, rozpŕchnu do sveta.
Prečo Slovensko?Len mizivému percentu amerických basketbalistov sa splní sen zahrať si v NBA. Ostatní sa musia poobzerať po nejakom zaujímavom pôsobisku. Kvalitný basketbal sa hrá aj v Španielsku, Rusku, Taliansku, Grécku, Číne a niekoľkých ďalších krajinách. Ale tamojší činovníci určujú pomerne prísne bariéry pre nekontrolovaný prílev legionárov a zároveň utvárajú priestor pre domáce talenty.Netreba si klamať, Slovensko určite nie je pre zahraničných basketbalistov vysnívanou destináciou. Doširoka im však otvára náruč. V ročníku 2012/13 mohol každý z deviatich účastníkov našej najvyššej súťaže postaviť na zápas až osem cudzincov! Bez ohľadu na to, či ide o hráčov z krajín EÚ, alebo mimo EÚ. Potenciálne to predstavuje 72 pracovných miest! A to hráčsky agenti dobre vedia, preto nezaháľajú, sami aktívne ponúkajú svojich chránencov našim klubom a radi ich sem posielajú.Vyberať si z obrovskej ponuky nie je jednoduché. Potvrdzuje to aj generálny manažér bratislavského InteruMichal Ondruš:„Vybrať si slovenského a zahraničného hráča, napríklad Američana, sú dve úplne rozdielne veci. Kvalitných slovenských hráčov spočítate na prstoch jednej, možno dvoch rúk, kým Američanov je nepreberné množstvo. Okrem perfektného skautingu treba mať šťastie na seriózneho agenta a charakterného hráča.“Rozdiel medzi skvelým „kaufom“ a totálnym prepadákom pritom často tkvie v detailoch.Kto sem prichádza?Hoci panuje presvedčenie, že na Slovensko prichádzajú obvykle druho a treťotriedni „Amíci“, nie je to celkom pravda. Hráčsky trh je nevyspytateľný, v posledných rokoch je taký divoký ako azda nikdy predtým: konkurencia je obrovská, občas zaúraduje zhoda okolností a bez práce zostanú aj kvalitní basketbalisti. Tí sú potom náchylnejší poľaviť zo svojich požiadaviek a prijať džob aj tam, kde by sa inak po robote vôbec neobzerali. Potvrdzujú to aj slová manažéraOndruša:„Podľa mňa, ak je hráč rozumný, alebo má aspoň rozumného agenta, mal by v momente, keď už sú súťaže v plnom prúde a on je stále bez angažmánu, ísť hrať za čokoľvek, najmä, aby zostal na očiach. Ak sa stratí na rok z dohľadu, bude preňho potom ťažké nájsť si klub pred ďalšou sezónou. Iste, niektoré kluby to zvyknú zneužívať. Na druhej strane, je to možnosť, ako za menej peňazí posilniť družstvo zaujímavým hráčom.“Platí to v prípade veteránov, ale aj pre talenty, ktoré hľadajú odrazový mostík, z ktorého by sa odrazili do renomovaných európskych klubov.Je teda neustále z čoho vyberať. Lenže spravidla nie je možné v predstihu si vytypovať amerického hráča, dlhšie ho sledovať a potom mu ponúknuť kontrakt. Teda postup zaužívaný vo futbale alebo hokeji v basketbale jednoducho nefunguje. Manažéri sa nezriedka musia spoľahnúť na referencie z druhej či tretej ruky, pohľad do štatistík a pár krátkych, dobre zostrihaných videozáznamov. Pochopiteľne, neustále pritom musia mať na pamäti finančné možnosti klubu. Angažovanie cudzinca – zvlášť Američana – sa tak občas stáva lotériou. Potvrdzujú to aj slováKarola Kučeru, asistenta reprezentačného trénera, ktorý bol dlhé roky generálnym manažérom a dušou MBK Handlová:„Pri našich finančných možnostiach je to vždy veľká lotéria. Amerických hráčov, ktorých by sme si vedeli predstaviť, väčšinou na Slovensku nevieme zaplatiť. A tí tisíc a menej euroví sú vždy o šťastí. Rolu zohráva aj ich disciplína, keď mnohí z nich prídu iba preto, aby si spravili štatistiky a užili pekné Slovenky. Čo najskôr treba znížiť počet cudzincov a dať šancu mladým domácim hráčom. Je to však dlhodobý proces, no je najvyšší čas ho naštartovať!“Istou zárukou je „try-out“, skúšobné obdobie, počas ktorého môže hráč kedykoľvek dostať „padáka“. Podobný význam majú aj zmluvné klauzuly umožňujúce klubu rýchlo rozviazať kontrakt.
Aké podmienky tu majú?Nedá sa príliš paušalizovať, lebo zabezpečenie podmienok pre tréningový proces, regeneráciu i „bežný“ život sa líši klub od klubu. Niekde je horšie, inde lepšie. Pomerne populárnym mýtom je však predstava, že cudzí basketbalisti u nás zarábajú nehorázne sumy. Zvlášť v prípade Alanda Tuckera, ktorý ešte pred štartom ročníka skúšal šťastie v?tíme NBA Milwaukee Bucks, kolovali „zaručené“ zvesti, aký veľký je obolus, ktorý dostáva od Interu. Predstavitelia klubu sa nad týmito fámami mohli len pousmiať, no nikdy sa ich nesnažili dementovať. Načo aj?Lepšie zorientovaných asi neprekvapí zistenie, že mnohí Američania prichádzajúci na Slovensko pýtajú menej ako domáci hráči. Mesačná gáža tých lacnejších sa začína už kdesi okolo tisíc dolárov plus strecha nad hlavou. Viacerí tu však hrali aj za menej.Stevan Totpatrí k najhlasnejším kritikom neregulovaného prílevu cudzincov. Situáciu pozná ako tréner i ako hráčsky agent s medzinárodnou pôsobnosťou:„Americkí hráči sú ochotní prísť aj za cenu od tristo do päťsto dolárov mesačne. Prídu sem len prežiť. Od takých sa Slováci nemôžu naučiť nič pozitívne. Aj ich životospráva je problematická. Samozrejme, sú výnimky, vedel by som vymenovať dobrých basketbalistov, ktorí tu hrali aj za tisícpäťsto dolárov, ale nie je ich veľa. Iné je to s hráčmi pýtajúcimi zhruba cez tri tisícky. Tí už majú normálny život aj prístup k povinnostiam. Hoci… Výnimky sa nájdu i medzi nimi. Hlavný dôvod, prečo som proti druhoradým zahraničným hráčom je, že tréningová jednotka padá s nimi. Nielen, že nemajú potrebnú kvalitu, ani netrénujú na maximum. S takými ja odmietam spolupracovať ako tréner aj ako agent, lebo majú civilizačné ťažkosti a spôsobujú problémy klubom.“Totove súdy môžu vyznievať prísne, ale realita nepustí: behanie po diskotékach, flirtovanie so Slovenkami či pochľastávanie v nočných podnikoch, patria medzi obľúbené kratochvíle niektorých legionárov, Američanov nevynímajúc. Takéto excesy sa však skutočne nevyhýbajú ani tým lepším. Spomeňme prípad Roberta Vadena. Bývalý hráč Nitry bol v minulosti aj v kádri tímu NBA Oklahoma City Thunder, no v tejto sezóne prišiel o robotu v bundesligovom Telekom Baskets Bonn, keď dopingové testy odhalili, že si „zahúlil“ marihuanu.V kontrapunkte s „odpadom“, o ktorom hovorí Stevan Tot, sú profíci, ktorí svoju robotu berú vážne bez ohľadu na to, či prišli hrať basketbal na Slovensko, do Španielska, či Ruska. Po dlhom čase sa v extralige objavili aj veteráni so skúsenosťami z NBA. Interisti Alando Tucker s Marlonom Garnettom a nitriansky David Noel patrili presne do takej kategórie. Kto by čakal, že budú mať nejaké prehnané podmienky, je na omyle.„Vyslovene špeciálne nároky nemali. Tým, že si prešli klubmi, v ktorých je starostlivosť na vysokej úrovni, z času na čas nám položili otázku, ktorá nás aj trochu zaskočila. Vždy to však boli veci, ktoré išlo riešiť. Aj oni boli chápaví a pohodoví ľudia a dalo sa s nimi bezproblémovo dohodnúť. Spôsob ich komunikácie, správanie sa a prístup k povinnostiam bol na celkom inej úrovni ako v prípade všelijakých mladých chlapcov, ktorí nám prešli cez ruky. Takže možno to má drobné úskalia, ale najmä obrovské výhody,“hovorí generálny manažérMichal Ondruš.Namiesto záveruV úvode sme si položili otázku, či Američania môžu byť prínosom pre slovenský basketbal, nie iba pre jednotlivé kluby, či pre extraligu.„Môžu. Tí, čo mesačne berú od tritisíc dolárov vyššie,“hovorí sarkasticky, no s plnou vážnosťouStevan Tot.Aj my si dovolíme tvrdiť, že áno. Pravda, nie všetci. Ak dokážeme nájsť model početného zastúpenia domácich hráčov nielen na súpiskách, ale i na palubovke – čo sú dve diametrálne odlišné veci – bude sem prichádzať menej cudzincov, no tí budú spravidla kvalitnejší. Tí najlepší a najskúsenejší z nich Glen Whisby, či spomínaní Tucker s Garnettom môžu byť zároveň učiteľmi pre našich mladých hráčov, a tak môžu skutočne pomôcť nášmu mužskému basketbalu. Dobre to vystiholJakub Novysedlák, najmladší z majstrovského kádra Interu, keď hodnotil, aké to bolo učiť sa od Tuckera s Garnettom (a tiež od bratov Rančíkovcov):„Ich prítomnosť na tréningu i v šatni ma poznačila v tom najlepšom zmysle slova. Ich dravosť a chcenie je neuveriteľné a tiež to, ako na seba vedia prevziať zodpovednosť. Ich prístup je úžasný! Ako najmladšieho ma občas aj vychovávali, ale tak to má byť. Som rád, že som s nimi mohol hrať.“
Nič nenecháva na náhodu František Rón je zrejme najuznávanejší zo súčasných extraligových trénerov. Šesť sezón odkoučovaných na Slovensku zakončil vždy finálovou účasťou, štyrikrát ju pretavil na zlaté medaily. Majstrovské tituly zbieral aj „doma“ v českej a predtým česko-slovenskej najvyššej súťaži. Trénoval reprezentačné výbery oboch krajín. Počas svojej trénerskej kariéry pracoval s mnohými americkými basketbalistami. K tejto téme má veru čo povedať! Čím sa vyznačujú Američania, ak ich porovnávame so slovenskými alebo českými hráčmi? „Keby som sa mal zapodievať individuálnymi schopnosťami, sú to hráči, ktorí sú výborní – najmä rozohrávači – v ovládaní lopty. Niekedy je otázne, akí sú to strelci. To už sa líši hráč od hráča.“
Asi rovnako ako ich kvality na opačnej strane ihriska… „Každý rok je ťažšie a ťažšie trafiť hráča, aby bol aj dobrý obranca a mal vôľu brániť. Mnohí Američania prichádzajú s tým, aby si na Slovensku „urobili“ dobré štatistiky. Obrana v tých štatistikách zas až tak obsiahnutá nie je, preto je niekedy ťažšie presvedčiť ich, aby zachovávali nejaký obranný systém. Ale povedal by som, že aj v tomto sa jednotliví hráči veľmi líšia. Tí, ktorí prichádzajú z univerzít, kde si zvykli, že boli ovplyvňovaní koučom, aj tu sú potom dobre koučovateľní. Samozrejme, niekedy sa stane, že prídu hráči, ktorí si myslia, že my sme tu zliezli zo stromov a veria, že si tu budú hrať, ako chcú a potrebujú oni. To je potom kontraproduktívne.“
Rozdiely sú zrejme aj v mentalite, však? Majú americkí basketbalisti nejakú výraznú spoločnú črtu? „Zrejme každý tréner potvrdí, že je to ich sebavedomie. Sú to obvykle hráči, ktorí na seba berú zodpovednosť, chcú hrať. Niekedy to má zmysel, no občas to ide aj proti družstvu. Oni sa, pochopiteľne, chcú presadiť individuálne, preto záleží na trénerovi i spoluhráčoch, ako ich dokážu usmerniť, aby pracovali pre tím.“
Aj teraz ste mali v kádri Komárna štyroch Američanov. Nik nepochybuje, že s nimi viete pracovať. Pomáhajú vám skúsenosti zo stáži v USA? „Nielen to. Stále tam mám dosť známych a tí zas majú svojich známych. Väčšinou, keď beriem hráča z Ameriky, absolvujem niekoľko telefonátov, aby som sa dopracoval buď priamo k trénerovi, ktorý toho hráča viedol, alebo k veľmi blízkym ľuďom, aby mi porozprávali o charaktere toho hráča. Či je schopný tvrdo pracovať na tréningoch, či je koučovateľný, ako my hovoríme. Nikdy to nechcem nechávať na náhodu alebo sa spoliehať, čo nám agenti pošlú.“ Z menšiny väčšina? Americkí basketbalisti začali na Slovensko prenikať v deväťdesiatych rokoch. Z neobvyklého úkazu, akým bol Američan na súpiske, sa postupne stalo čosi úplne bežné a „Amíkov“ je v extralige takmer už toľko ako Slovákov. Pomôžme si štatistikami: v 36. kole, ktoré bolo plánované ako záverečné dejstvo ročníka 2012/13, strávilo aspoň minútku na palubovke 29 Američanov a 34 Slovákov. Keď sa však rátajú odohrané minúty, domáci hráči už navrch nemajú!
Komentáre k článku